Je tu jar, pomaličky zabúdam na lyže a pokúšam sa spomenúť si, kde som odparkoval bajk a kde mám lezečky a mádžopytlík. Ale jarná lyžovačka má svoje skvelé čaro, slniečko hreje, kvietky sa predierajú pomedzi firn a teplé spodky ostávajú smutné doma. Koncom jari, keď už nie je takmer nikde inde sneh, to istí Rybovský kotol na severovýchode Krížnej. Je to ultralavinózny terén, spadla tam lavína, ktorá drží v histórii slovenských lavín smutný rekord v počte obetí. Ale za dobrých podmienok je tam celkom pekná lyžovačka a je tam krásne a ticho. Ak sa tam vyberiete cez týždeň, tak tam budete s veľkou pravdepodobnosťou sami a vychutnáte si veľkolepú horskú atmosféru, šťavnatý výšľap a zaujímavý zjazd vo voľnom a slušne strmom teréne. Ale pozor, hory nie sú telocvičňa a striehnu tam na nás rôzne rafinované nástrahy. Práve v Rybovskom kotli sa mi stali dve „zaujímavé“ nehôdky, ktoré potvrdzujú, že čert nikdy, ale nikdy nespí.

Nepríjemnosť č. 1: Keď sa kôra tvári, že je tvrdý firn

S kamarátom Dušanom sme si vymysleli, že vyšliapeme na pásoch na Krížnu cez Prašnické sedlo a Rybovské sedlo a potom sa pustíme kotlom dolu. Autom sme sa pomedzi tri metre vysoké snehové mantinely dostali len po odbočku na Prašnicu. Myslím, že to bolo v zime v roku 2006, boli ohromné množstvá snehu, hneď pri ceste sme našli v ten deň prvú mŕtvu laň. V pokoji sme si vyšliapali až do snehom zavalenej osady Prašnica. Iba v jednej chalúpke bol živý ujko, celkom sa potešil, keď nás zbadal. Postupne sme po prastarej furmanskej ceste vyšli až do Prašnického sedla, cez ktoré niekedy dávno viedla cesta na liptovskú stranu. Museli to byť drsní chlapi a mocné zvieratá, ktoré tadiaľ dopravovali tovar. Naše ticho narúšali len rytmické basy z kilometre vzdialených reprákov pri zjazdovkách na Donovaloch (keď sme pri tom, udivuje ma, že toto pánom a paniam „ochranárom“ vadí menej, ako skialpinista alebo turista, pohybujúci sa „mimo vyhradeného areálu“...).

Ďalej sme pokračovali po zalesnenom hrebeni, kreslili sme lyžami do mokrého snehu svoju líniu, absolútny originál. Konečne sme vyšli na oblý hrebienok, von z lesa. V polorozpadnutom starom senníku sme si dali obed a čaj z termosky a pokračovali sme ďalej. Vietor nabral na sile a vošli sme do sivej oblačnosti. Ale sneh sa javil dobrý, tvrdý, len na hrebeni zľadovatelý. A tak sme dorazili až do Rybovského sedla, kde nás silný vietor a nulová viditeľnosť odradili od ďalšieho výstupu na vrchol. Tvrdý sneh lákal k zjazdu, a tak sme vytraverzovali zo sedla až na okraj Rybovského kotla, nad skalky, ktoré už na jar trčia zo snehu. Dušanovi som dal do ruky kameru a on bol odhodlaný natočiť skvelý frírajdový šot. Prepol som sa do zjazdového módu a išiel som na vec. Prvý oblúčik v pohode. Ale v druhom nastalo veľké prekvapko – sneh nebol tvrdý a nosný, bola to len hrubizná kôra, ktorá nás pri šliapaní hore držala, neprelamovala sa a rafinovane sa tvárila, že je zamrznutý firn. Avšak tlak do lyží v mojom druhom oblúčiku kôru prelomil, lyže sa preborili dnu, takmer zastali a viazania na oboch nohách mi vypli. Vyzul som sa z lyží, prevrátil sa dolu hlavou z kopca a začal som sa v saltách mortale rútiť dolu. Lyže som mal, samozrejme, na remienkoch a tie mi uštedrovali dobre mierené údery a seky do celého tela a hlavne do hlavy. Saltá a kotrmelce som vôbec nedokázal zastaviť, videl som len ukrutne rýchle striedanie sivej oblohy, bieleho snehu a, čo ma znepokojovalo, stromov dolu na dne doliny. Uvedomil som si, že ak narazím v tejto rýchlosti do stromu, tak to asi len tak nerozchodím. Bál som sa. V rotácii všetko zo mňa odletovalo, paličky, rukavice, čiapka, batoh, len mlátiace a sekajúce lyže pevne držali na remienkoch. Napokon sa mi asi po sto metroch šialenej „jazdy“ podarilo otočiť nohami dolu a ostať ležať na bruchu, brzdil som lakťami aj holými rukami, ľadová kôra mi v momente prerezala na oboch rukách kožu a v snehu som nechával dve krvavé čiary. Nakoniec som našťastie dorazil do mäkšieho snehu a pád som zastavil. Bolelo ma úplne všetko, v očiach, v nose, v ústach, v ušiach a aj pod oblečením som mal plno snehu, ale bol som celý a celkom živý. Dušan stál hore, vykrikoval škaredé slová, nenatočil nič, lebo keď videl, čo sa deje, kameru dal bokom a pozeral, ako to skončí. Len zvuková stopa zachytila jeho nepublikovateľné výkriky. Pozbierali sme postrácané veci a pomaly sme zostúpili do doliny, ubolený som potom zlyžoval až k autu. Veľmi ma bolela hruď, nevedel som prečo, ale po pár dňoch trápenia som išiel k lekárke a tá zistila, že mám natrhnuté medzirebrové svaly. Nečakal som, že také niečo mám a môžem si to niekedy natrhnúť, ale sú to tie isté veci, čo ohrýzame, keď si upečieme rebierko.

Nepríjemnosť č. 2: Jarný kúpeľ

Opäť v Rybom. Všade už bola jar v plnom rozpuku, takmer letné horúčavy a pučiaca príroda doslova explodovala pred očami. V Rybovskom kotli bolo snehu akurát, tenká vrstva mokrého firnu na dne kotla, presne na výšľap a skvelú jazdu dolu. Všade okolo už zelená tráva a záľahy šafranov a prvosienok. V doline som bol úplne sám, len vtáky nepríčetné z ich jarných erotických aktivít a zurčiaci potok mi robili príjemnú spoločnosť. Kúsok nad cestou som našiel v potoku v ten deň prvú mŕtvu laň a v tú jar prvú medvediu stopu (veľkosť asi 37...). Šliapal som najprv s lyžami aj lyžiarkami na batohu, až do dna kotla, kde bol dostatok snehu. Topánky som si odložil do húfu snežienok a fialiek, ako keď sa prezúvame u niekoho pred dverami. Ďalej už som sa posúval na pásoch a vychutnával si slniečko, modrú oblohu a jarný vzduch. Šliapal som dnom doliny, počul som, ako pod snehom hučí voda v potoku. V krátkom tričku a trenkách som vystúpal strmým svahom na vrchol Krížnej a na zjazd som sa pre istotu obliekol. Kúsok po hrebeni na Líšku a potom cez staré zábradlie z hrdzavých lán do muldy. Sneh bol skvelý, lyže išli ako do masla a so srdcom bijúcim od šťastia som bol o chvíľu zase na dne kotla.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pomaly som sa blížil ku kríkom, kde som si odložil topánky, opäť som počul hučiacu vodu pod snehom. Vtom, úplne nečakane, sa podo mnou prevalil celý snehový most nad zurčiacim potokom. Jedna noha mi ostala na povrchu a druhá sa mi preborila až do valiacej sa ľadovej vody. Lyžiarka sa mi okamžite naplnila vodou a lyža, fungujúca ako lopatka vodného mlyna, ma prekvapujúcou silou sťahovala do tunela, ktorý pod mokrým snehom vymlel jarný potok. Ocitol som sa v otrasnej polohe, jednu nohu som mal zohnutú tak, že koleno som mal pri hlave a druhú, natiahnutú na maximum, dolu v potoku. Nedokázal som sa rukami zaprieť a dvihnúť hore, zabárali sa mi do snehu až po lakte. Uvedomil som si, že to vyzerá na celkom slušný prieser... Hneď som si predstavil, že ma tu nájdu až v lete, pekne nahnitého, podobne ako tú laň... Noha v potoku a v snehu držala ako priklincovaná a prúd vody sa neuveriteľne silno zapieral do plochy lyže. Nemal som šancu sa k nej dostať a odopnúť viazanie (jasné, že som mal aj remienky), tak mi ostávalo len sa nejakým metaním vyslobodiť ako celok. A tak som sa tam metal a prevaľoval, ako ryba na suchu dobrú štvrťhodinu, až sa mi podarilo vyslobodiť a vyplaziť zo sajúcej snehovej diery. Ešte hodnú chvíľu som vyčerpaný ležal na mokrom snehu a odfukoval. Bol som veľmi rád, že šľachy a všetky tie veci v rozkroku mám na pôvodnom mieste, v tej blbej polohe ma to kvalitne šponovalo a rozťahovalo. Pohľadal som si prezuvky, vylial z lyžiarky za vedro vody a ako zbitý pes, opatrne, poučený z krízového vývoja, som zišiel k autu. A tak viem, ako ľahko sa romantický výletík a eufória z jari zmení na zúfalé a beznádejné pučenie sa v snehovej diere. Ako som to tu minule písal? Nikdy nikam nechoď sám?