Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Príbeh Veľká Fatra na lyžiach

Prechod hrebeňa Veľkej Fatry je vynikajúcim dobrodružstvom na jeden víkend. Romantické bivaky v salašoch alebo príjemný nocľah na chate pod Borišovom sú dobrým riešením, ak nás ešte baví posúvať sa na lyžiach po hrebeňoch s veľkým batohom na chrbte. Túra sa dá absolvovať aj na bežkách, ale v niektorých zjazdoch a traverzoch sú lepšie lyže s hranami a pevná obuv.

Obdobie

Ivan konečne sedí v mojej pravekej Š 120 L, lyže sú pevne priviazané na strešnej záhradke, uháňame zamrznutou a zahmlenou krajinkou, zdravíme Panenku Máriu v Starých horách a napokon parkujeme na zľadovatelom parkovisku v Tureckej. Sneh tu dolu nie je takmer žiadny, len hlboký mráz a tma sú príznakom toho, že je polovica januára. My ale veríme, že lyže použijeme, a tak sa pri aute balíme a dokonca prezúvame do skialpových lyžiarok, nakladáme batohy aj s lyžami na chrbty a vyrážame hore.

Zabudnutá zjazdovka je pustá, kto by sa už lyžoval na zamrznutej tráve. Stúpame strminou, naberáme výšku, už nám nie je zima, práve naopak, dobre kúria. Lyže na batohoch sú ťažký krám, a tak sa tešíme, kedy bude sneh. Ale nič, už sme na hrebeni Líšky, Majerova skala v plnej paráde, míňame vtedy ešte nezhorenú budovu lanovky, stále vŕzgajúc lyžiarkami - po tráve. Po dvoch hodinách stojíme na vrchole Krížnej, vrstva námrazy konečne umožňuje použitie lyží a pásov. Je nádherná inverzia, sme úplne sami, je ticho a bezvetrie. Slnko a modrá obloha sú fajn. Posúvame sa na Ostredok a bez odlepovania pásov zjazdujeme, stúpame na Suchý a vychutnávame si jazdu po vlnkovitých, dva-tri metre vysokých závejoch k salašu pod Suchým.

Vo vnútri nedávno niekto bol, ešte je tam teplo a v peci sú uhlíky. Máme kopu času, obedujeme a tešíme sa z nádhernej prírody a krásneho počasia. Pre veľký úspech šliapeme na Suchý ešte raz a opakujeme pekný zjazd. Potom už vyrážame smerom na Ploskú a z jej ozaj ploského vrcholu lyžujeme k chate pod Borišovom. Keďže je pracovný deň, v chate je len nosič – potič Paľo a okienkové dievča Janka – Manka. Okrem nás žiadni hostia, je to super. Janka ma prekukla a zisťuje, že mám narodeniny, milo ma prekvapujú malým darčekom a pohárikmi „niečoho“. „Niečo“ mám so sebou aj ja, Ivan vyťahuje z batohu koláče (!), sú ešte od Vianoc, ale nezabudol. Je nám fajn, spriaznené duše, petrolejka, tiché rozhovory o skutočných veciach, vonku sneh, mráz, hviezdy, mesiac, kopce...

Iba noc je trochu krátka a ráno o štvrtej sa nám veľmi zo spacákov nechce. Ale sme predsa drsňáci a napokon v tme a zime roztrasení stojíme pred chatou a tackavo sa v svetle čeloviek posúvame smerom pod Ploskú. V tom tmavom a studenom ráne sa nám veľmi nechce znovu stúpať na vrchol a očelovkované hlavy nám asi nefungujú úplne najlepšie, lebo sa rozhodujeme, že Ploskú obtraverzujeme, čo je v akokoľvek slabej zime dosť hlúpy hazard. A neprejde ani desať minút a v traverze prvej strmej muldy sa s nami odtŕha tenká snehová doska, obaja padáme a kotúľame sa dolu. Našťastie sa jazda po pár metroch končí, ostávame v krkolomných polohách ležať na svahu, obaja dolu hlavou, uväznení v popruhoch batohov a s povykrúcanými nohami a lyžami. Natoľko mi to pripadá srandovné, že si Ivana v tejto elegantnej situácii fotím. Takže sa vraciame a predsa šliapeme na vrchol Ploskej, víta nás tam východ slnka, ktoré predvádza svoje najlepšie ranné farby.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Stále na pásoch lyžujeme do sedla a pokračujeme smerom na Čierny kameň a Rakytov. Tu už je hrebeň zarastený lesom, často preliezame popadané stromy a vyhýbame sa konárom a kriačinám. Je to už viac-menej bežková trasa, zjazdov málo, posúvame sa mechanicky dopredu. Mám trochu problém s pásmi, večer boli vlhké a zamrzli, a tak sa teraz parádne kĺžu dopredu, ale aj dozadu. Aj v miernych stúpaniach musím silno zaberať paličkami v rukách, je to únavné a som z toho narobený. Ale na zjazdoch fičím ako víchor... Na chate na Smrekovici si dávame oddych, dokonca nám na recepcii uvaria čaj. Ani sa nám veľmi odtiaľ nechce, ale pokračujeme.

Smerom na Malinô Brdo cesta pozvoľne klesá, dobre nám to ide, a tak sme okolo štvrtej na na konci našej cesty. Davy na zjazdovkách sú po krásnych dvoch dňoch ticha a samoty šokom. Lyžujeme k hornej stanici lanovky, nižšie už nie je sneh. V lanovke sa Ivan dáva do debaty s milou dámou a vysvitne, že nás vezme dodávkou na stanicu v Ružomberku. Tam pomerne rýchlo chytáme bus do Bystrice, vystupujeme v Starých Horách. Ivan ma čaká v haluškárni a ja cupkám po asfaltke do Tureckej pre auto. Celé omrznuté stojí tam, kde sme ho nechali. Ivan už ma čaká s obrovským tanierom teplých halušiek a s kýblom čaju. Tak za to mi to teda stálo...

január 2001

Knihu príbehov od Miša Diviaka - Bujón v šumienke si môžete objednať cez náš online obchod.

Fotogaléria k článku

Najnovšie