Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Skialp Zimná Hoverla II.

Po úmornej ceste na Ukrajinu, oslave bezpečného príchodu, dobrodružnej ceste Zilom, evakuovaní konským povozom a nocľahu v lesníckej chatke nás čaká konečne turistika. Pred nami je výstup do sedla medzi Petrosom a Hoverlou, kde sa stretneme s prvou skupinou a potom spoločne vystúpime na najvyšší vrch Ukrajiny.

Je päť hodín. Vstávam a chystám si čaj na celé doobedie. Som úplne fit. Naši priatelia lesníci sú už dávno hore a starajú sa o kone. O šiestej sme pripravení vyraziť. Batohy hádžeme do voza a nechávame sa vyviezť konským povozom na miesto včerajšej evakuácie. Lúčime sa s Vasiľom. Ten si pýta moje teleskopické paličky ako podarúnok. Tie však ešte potrebujem a tak dostáva miesto paličiek moje posledné dve pivá.

Sedlo pod Hoverlou

Po rozlúčke s Vasiľom už obúvame snežnice a vyrážame po stopách našich priateľov. Sprvu ideme ešte po zvážnici. Naše zraky smerujú po okolí a hľadajú odbočku, kde stopy zmiznú v lese. Asi po desiatich minútach prichádzame na miesto, kde si včera naši obúvali snežnice a odtiaľto už smeruje stopa kolmo do lesa. Sem-tam sa mihne červená značka, ale značenie je riedke a nedá sa naň spoliehať.

Opäť sme na zvážnici. Tentoraz ideme po nej dlhšie. Stúpanie už nie je také prudké a výšku naberáme veľmi pomaly. Je hmla, vidieť nie je doďaleka. Výhľady sú iba občasné. Zima nie je, kráčam iba v termotričku, ale pri oddychu si aj ja obliekam bundu. Prichádzame na väčšiu lúku, cez ktorú sa krížom vinie snežnicami vyšliapaný chodník. Na hranici lesa nás plechová tabuľa informuje o zákazoch v národnom parku.

Vchádzame medzi stromy a šliapeme rozprávkovou krajinou. „Kde ste? Čakáme na vás“, čítam v prichádzajúcej SMS-ke. Informujeme čelo o našej polohe. Každých sto výškových metrov míňame tabuľku, udávajúcu aktuálnu výšku. Táto výška je namaľovaná aj na najbližšom strome.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Je pol desiatej a my prichádzame do sedla Sidlovyna. Zvítame sa s ostatnými, podelíme sa o zážitky z predchádzajúceho dňa a chystáme sa na výstup. Zbytočné veci nechávame v drevenici, ktorá sa tu nachádza a ktorá časti našej miniexpedície včera poslúžila ako bivakovacia chatka. Dnes tu budeme spať i my.

Hoverla

Potúžení čajom a aj niečím na zahryznutie konečne vyrážame zo sedla Sidlovyna na Hoverlu. Najprv míňame malú kaplnku, ale potom už chodník smeruje medzi stromy. Zahrievame sa prvými metrami a vrstvy fleesu putujú do batohov. Vchádzame do hmly a občas sa treba zorientovať v teréne, v ktorom už nie sú takmer žiadne stromy. Vietor citeľne zosilnel. Nie je to však nič hrozné a pomaly naberáme výšku. Prichádzame na hlavný hrebeň Čiernej hory. Poznámka o tom, aby sme si dávali pozor, kam stúpame, je na mieste, pretože zo severnej strany je Hoverla takmer kolmá. Pred nami je najhoršie stúpanie. Po jeho prekonaní stojíme na vrchu. Na Ukrajine to už vyššie nejde. Sme vo výške 2061 m.
Na vrchole je kríž a veľký znak Ukrajiny. Teraz ich však nedokážeme identifikovať, pretože na oboch je veľká vrstva námrazy. Po spoločnej fotke so slovenskou zástavou rýchlo mizneme z vrcholu. Mráz je sviňa zákerná a zachádza pod nechty aj cez dva páry rukavíc. Zostup je rýchly a ani sa nenazdáme a sme v "kempe".

Futbal

Snežnicami ubíjame plochu pri chatke a ideme hrať futbal. Ale čím? Keď tu zrazu Maťo vyťahuje z batoha gumenú loptu. O zábavu na popoludnie je postarané. Zabárame sa po kolená do snehu a snažíme sa vo vibramoch hru aspoň simulovať. Nakoniec zápas končí tesným víťazstvom 4 : 3 pre domácich.

Po zápase sa snažíme rozkúriť v krbe chatky, ale mokré drevo iba čmudí a keďže sa nechceme držať hesla: „čo je zaúdené, dlhšie vydrží“, vzdávame to a je po kúrení. Večer na "výrobnej porade" sa dohodneme, že zajtra, pre lavínové nebezpečenstvo na Petrose, plánovaný výstup naň nezrealizujeme. Radšej zídeme do doliny, prespíme u Vasilija a oddýchnutí po raňajkách odídeme domov.

Zostup

Ráno balíme kemp a odchádzame zo sedla Sidlovyna. Naše predošlé stopy sú takmer zaviate a je ich potrebné opätovne prešliapavať. Cesta dole ubieha rýchlo a onedlho stojíme na širokej lúčke za hranicou ochranného pásma. Oddychujeme a dopĺňame tekutiny. Som vzadu, ale aj napriek tomu vidím, ako Maťo vpredu vyťahuje z vrecka mapu a sústredene ju študuje. „Ajáj, zle je. Maťo vymýšľa nejakú habaďúru.“ A naozaj. Pochod tou istou trasou je vraj nuda a preto vymyslel skratku. Kto pozná Maťove skratky, vie, že takmer vždy platí: „Bola to síce obkľuka, ale o to strmší terén.“ Hlasovanie je zbytočné a keďže sme zvedaví, kade nás to chce vláčiť, nasledujeme ho poslušne ako ovečky. Maťo nezostáva povesti svojich skratiek nič dlžný a rúbe si to kolmo dole panenským prašanom. Ostatní, za ním idúci v jeho stopách, podliehajú sile gravitácie a častejšie sa šmýkajú dole svahom po riti, než na snežniciach. My vzadu vidíme to divadlo a preto každý volíme vlastnú stopu zostupu. O chvíľu je svah úplne zoraný od snežníc.

Dostávame sa do malej doliny, ktorá prudko klesá. Na jej dne nás víta potôčik Hoverla, vedľa ktorého zostupujeme. Hlavne Jožko sa mu veľmi teší. Vlani sa pri návrate v takomto podobnom nedobrovoľne vykúpal. Zostup by to bol vcelku pohodový, keby sme nešli krajinou poznačenou víchricou. Preto sa neustále vyhýbame vývratom, preskakujeme z jednej strany potoka na druhú a snažíme sa s ťažkými skriňami na chrbte nečľupnúť do vody. Je veľká sranda pozorovať svojich kamarátov, ako balansujú na šmykľavom teréne. Najväčšia radosť je škodoradosť. Prejsť sto metrov v týchto podmienkach je nadľudský výkon, ktorý trvá večnosť. Niektorí už majú toho plné zuby. Našťastie aj toto utrpenie raz musí skončiť. Zrazu v diaľke pred nami počujeme veselý krik a je nám jasné, že čelo dorazilo na most zvážnice, ktorou budeme zostupovať. Heuréka, je to tak. Konečne sme dole. Tak toto bol naozaj extrém. Do dediny Hoverla je to ale aj tak ešte niekoľko kilometrov.

Na bráne národného parku sa stretávame s naším hostiteľom. Do svojej starej Lady napchá niekoľkých našich spoluturistov a mizne s nimi za zákrutou. Ja si to pekne odkráčam až dole, ale neskôr ľutujem, že som im nestrčil do auta aspoň ťažký batoh.

Konečne som v dedine. Nohy ma pália a neviem, ako ich už mám pri chôdzi ukladať na asfaltku. Netrpezlivo vyzerám Vasilijov dom. Cesta je ujazdená a je neskutočne šmykľavá. Niekoľkokrát takmer hodím papuľniaka. Našťastie je tu už Vasilijov dom. Tu nás čaká teplá voda a komfort horúcej sprchy. Tak toto sme nečakali. Osviežení kúpeľom, jednohubkami a domácou vodkou, ktorú nám nachystal domáci, čakáme pomaly na čas večere. Tú máme zajednanú o niekoľko domov vyššie, u majiteľa magazínu (potraviny). Večeriame nejakú miestnu špecialitu, ktorej zloženie neriešim, ale ju rýchlo sprášim. Hlad je najlepší kuchár. Najedení roztáčame koleso zábavy a tetuška nestačí nosiť fľašky na stôl. A keď majiteľ obchodu prinesie gitaru, keďže harmoniku v celej dedine nezohnal, spievame a zabávame sa až do večera. Pri odchode ešte vykúpime obchodík od alkoholu a poberáme sa k nášmu domácemu, kde pokračujeme v zábave. Na izbách máme nachystané vedrá s pitnou vodou, ktoré do rána vypijeme.

Cesta domov

Ráno je nádherné, zaliate slnkom, bez jediného obláčika. Konečne vidíme aj Hoverlu. Raňajky musíme stihnúť ešte pred omšou, pretože do kostola ide celá dedina. Po raňajkách balíme a lúčime sa s Vasilijom, ktorý má za náš pobyt počas štyroch dní zarobené na pol mesiaca fungovania domácnosti.

Cestou späť nás pred geografickým stredom Európy opäť kontroluje vojenská hliadka, tentokrát aj s kontrolou pasov. Po kontrole ešte zastavujeme v ukrajinskom strede Európy. Vonku pred kolibou nakúpime rôzne suveníry a v kolibe počas kávičkovania, Paľo, lingvista, vykšeftuje CD s ukrajinskými hitovkami, ktoré v druhom aute hrajú až na Slovensko.

Prichádzame na schengenskú hranicu. Byrokracia funguje a my vypisujeme nezmyselné papiere, ktoré aj tak od nás nik nechce. Jedine ja mám skontrolovanú peňaženku, či mám u seba takú hotovosť, akú som uviedol do tých nezmyselných papierov. Na moje prekvapenie, ukrajinskú stranu prechádzame relatívne rýchlo. Problém nastáva na našej strane. Áut nie je veľa, ale postupujú veľmi pomaly. Vidíme až na čiaru. Colníci kontrolujú každé auto a každú batožinu. Korupcia tu veselo funguje a nás fascinuje okaté preberanie úplatkov za skoršie pustenie v rade. Ukrajina je Ukrajina. Po triapolhodinovom čakaní sme konečne vybavení i my. Jediné, čo colníkov zaujíma, sú cigarety. Na alkohol sa vôbec nepýtajú. Do Prievidze prichádzame ráno o tretej hodine.

Záver

Na záver toho netreba veľa hovoriť. Extrém nebola len cesta cez Ukrajinu, dobrodružná jazda na Zile, bivak v sedle Sidlovyna pod Hoverlou, výstup na Hoverlu, zjazd dolinou a potokom, ale i dodržiavanie pitného režimu. Akciu sme všetci prežili v zdraví a do tohto kúta Európy s neporušenou prírodou, prázdnymi chodníkmi, milými ľuďmi, nízkymi cenami v obchodoch a na pumpách PHM sa určite mnohí z nás opäť vrátia.

Horám zdar.

Fotodokumentácia: Dano Klánek, Maťo Nemček

Reportáže z Ukrajiny

Užhorod – metropola Zakarpatskej Ukrajiny
Svidovecká hornatina – hrebeňovka poloniny
Polonina Krásna a Sinevirský národný park
Pohorie Horhany – výstup na Kamenku
Polonina Boržava
Čierna hora - hrebeňovka
Čierna hora - letný výstup na Hoverlu
Čierna hora - zimný výstup na Hoverlu I.

Fotogaléria k článku

Najnovšie