Pred sedlom (Przełęcz) Wyźnia nás prekvapuje hrubá vrstva ľadu s hlbokými vyjazdenými koľajami (samozrejme iba tromi pre oba jazdné smery), ktoré ani nepustia auto mimo nich. Našťastie oproti nešlo žiadne auto.

Pri nástupových prípravách nás navštevuje jeden člen partie od nás, ktorí sú tu už od piatku (vlastne som mal ísť s nimi tiež, ale nemohol som ísť na viac dní). Informácie o podmienkach ale pomôžu, odvďačujeme sa mu za to úvodným prípitkom, veď prejaviť vďačnosť sa patrí, však.

Trasa

Wolosate – Dolina Roztoki (Wolosatka) – Przełęcz Bukowska – Rozsypaniec – Halicz – Przełęcz Rowiń Jackowa (Przełęcz Goprowska) – Przełęcz Siodło (Sidlo) – Tarnica – Przełęcz Siodło (Sidlo) – Wolosate

Po vystrojení sa všetkých členov „grupy“ (jedny backcountry bežky, jedny telemarkové lyže, ostatní skialpinistické lyže) vyrážame po asfaltke, teraz s vysokou vrstvou snehu, popri potoku Wolosatka. Trasa má spočiatku minimálne prevýšenie, až v závere sa dvíha strmšie a úbočie Rozsypanca prekonáva v serpentínach. V Bukowskom sedle (Przełęcz Bukowska) sa dostávame zároveň na hranicu s Ukrajinou i nad hranicu lesa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nad prístreškom BdPN (Biesczadski Park Narodowy) sa počkáme, aby sa rozťahaná skupina dala dokopy. Kocháme sa pohľadmi na krásny hrebeň vedúci na Kinczyk, zavrhujeme ale nápad vyšlapať si naň, keďže tam vraj "unášajú turistov", Vydávame sa radšej popri skalách Rozsypanca, kde začína statočne fučať, ako sľúbil Aladin, a tak všetci postupne nasadzujú vetrovky, čiapky, ba i rukavice. Občas sú nárazy také silné, že je problém udržať sa na nohách. I fotenie v takom vetrisku je zážitkom, výhľady pritom stoja zato. Až také niečo som nečakal, pôsobí to na mňa priam monumentálne. Skupina Tarnice má jednoznačne iný charakter ako poloniny Wetlinska či Caryńska.

Vďaka častému foteniu dosť zaostanem, ale všetci sa znova počkáme na Haliczi, krásnom výhľadovom kopci so zaujímavou výškou – 1333 m n. m. Stretávame prvých turistov, poľských a tiež na skialpoch. Za chvíľu sa už spúšťame po svahu Halicza smerom na Kopu Bukowsku. Až pri páde zisťujem, že rukavice mám ešte v batohu, a tak si ich rýchlo nasadzujem, lebo firn má celkom dobrý brúsny účinok na holú kožu. Navyše predpokladám, že dnes to bola síce moja prvá, ale nie posledná „držka“.

Nasleduje pekný úsek skalnatým hrebienkom Kopy Bukowskej, neskôr samotný vrchol Krzemieňa obchádzame a traverzujeme do širokého údolia medzi ním a Tarnicou. Tesne pred dosiahnutím dna údolia ešte stíham hodiť svoju „držku dňa“, klasickú hlavičku do snehu, kedy sa mi sneh vtlačí za okuliare, ba niekoľko zrniek firnu i do jedného ucha. Radosti z krásnych výhľadov niečím vykúpené byť musia.

Keď prichádza Ďuro, ktorý má zjazdové, nie skialpové topánky, je jasné, že vyhráva „držku dňa“. „Chodníkový lišaj“ na tvári (alebo inak aj „ščuchana glejta“) o tom jasne svedčí. Najviac pádov má síce bežkár, takže drží kvantitu, ale v kvalite vyhral jednoznačne Ďuro. Snáď ho napriek tomu ešte niekedy pustia z domu von s našou partiou.

Po občerstvovacej prestávke pri stĺpe s turistickým značením, kde sneh siaha až po tabuľky, pokračujeme do sedla pod Tarnicou (Przełęcz Siodło/Sidlo). Po krátkom traverze sme na 1346 m vysokom najvyššom vrchole Bieszczad, znova pochopiteľne s krásnym kruhovým výhľadom. Keďže je nedeľa a jasné počasie, okrem nás trinástich je tam zhruba rovnaký počet poľských turistov. Dohľadnosť vďaka oparu je síce slabšia, verím však, že sa mi tu niekedy podarí vrátiť sa na dlhší čas a v ešte lepšom počasí.

Po spoločnej vrcholovej fotke všetci dobrí lyžiari zlyžovávajú vrcholový svah (trochu poniže hlavného vrcholu), ostatní, čiže ja a backcountry sa vraciame do sedla a schádzame dole ako všetci slušní ľudia. Znova sa čakáme pod svahom, a keď príde Ďuro, pokračujeme lesným úsekom, zhruba v smere modrej značky. Lyžovanie pomedzi stromy v ťažkom snehu má tiež svoje čaro, dole sme sa však dostali všetci v poriadku, ak nerátam nejaké to jemné pohladkanie konármi.

Na záver neostáva iné než konštatovať, že popisovaný okruh ozaj stojí za prejdenie, v dobrom počasí sú výhľady prekrásne. Zážitkom sú však aj samotné krajinné útvary vo vnútri týchto hôr, či už skalné hrebienky v kombinácii s líniami úzkych údolí potokov, či pekne a rôzne tvarované rozhranie lesnatej a odlesnenej časti Halicza a Tarnice.

Už len sa vybrať a neváhať...

Užitočné odkazy

Dedina Wolosate
www.twojebieszczady.pl
www.karpaty.net

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek