Trasa

Zemplínske Hámre – Sninský kameň – Jedlinka – sedlo Rozdiel – pod Lysákom – sedlo Rozdiel – sedlo Tri tably – Zemplínske Hámre

Snehu je minimum, vlastne je to len trochu ľadu, napriek tomu už od začiatku idem na skialpoch. Nepotrebujem ani čelovku, už je šero, a tak pomaly stúpam lesom „svojou“ klasickou skratkou SZ hrebeňom. Po chvíli sa napájam už na zelenú a na Rovienkach (domáce pomenovanie "Pri umartom") aj na modrú. Až o dosť vyššie nad týmto miestom, pri infotabuli CHKO Vihorlat konečne snehu pribudlo a stúpacie pásy na lyžiach mi prestávajú nadávať.

Po prekonaní skalného prahu s lyžami v rukách sa prvýkrát ukazuje krásavec, severný Sninský kameň. Snehu je už znova viac, je však úplne tvrdý, ísť tak pešo, vôbec by sa nezabáralo. Pod mohutnou skalou musia opäť lyže dolu, strmý svah je takmer úplne zľadovatený. Aj tak idem o chvíľu hore, volím znova skratku ešte pred kovovými schodíkmi. Hore ma počasie nepotešilo, slnko za mohutnou oblačnosťou ani nevidieť, fúka silný nárazový vietor. Presne opačné počasie ako sľuboval ešte večer Aladin. Nejaké lúče sa predsa predrali a ožiarili časť údolia so Sninou, v silnom vetre urobím aspoň pár záberov a schádzam schodíkmi dole. Sú úplne bez snehu, čo som ešte v januári dosiaľ nikdy nevidel. Nasleduje krátky presun strmým svahom do sedla, a potom na druhý, južný útvar Sninského kameňa, odkiaľ vidieť aj Morské oko. To tiež nie je úplne biele, pod snehom, ako vždy v tomto období, ale vidieť na ňom tmavé odtopené ľadové plochy. V silnom vetrisku sa hore dlho nezdržím, a pod kameňom využijem závetrie na trochu občestvenia.

Do sedla Tri tably sa ide pekným zjazdom a už sa aj teším na pekný úsek Jedlinkou. Najprv však treba vystúpať pomerne strmý svah a hlavne nezabudnúť na krátku odbočku na rúbanisko, z ktorého sú pekné výhľady na Sninský kameň i do údolia. Až potom sa kochám spomínaným krásnym úsekom Jedlinky, aj keď lyžiarsky to nie je bohviečo – naľavo kolmý skalný zraz, vpravo strmý svah s tvrdým snehom. Za Jedlinkou idem tiež krásnym úsekom, Motrogon totiž ponúka každému pohľady na jeden z najkrajších a najzachovalejších vihorlatských lesov. Keď sa hrebeň zvažuje dole, viem, že sa blížim k sedlu Rozdiel. Z neho sa ide ďalej na Vihorlat, avšak pokračujem červenou TZT na Lysák, ktorý má byť mojím hlavným dnešným cieľom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Už po chvíli však strácam značku a nejaký čas trvá, kým pochopím, že musím pokračovať lesnou cestou porastenou hustou mladinou. Na dvoch miestach sa musím priam preplaziť, ale nie je to našťastie dlhý úsek. Na rúbanisku nastupuje zmena kvality snehu, na ktorom je tvrdá zľadovatená kôra a lyže ho lámu a režú s takým lomozom, že dnes žiadneho rysa určite nestretnem. Po prekonaní potoka sa onedlho znova značka stráca, je to také polorúbanisko a polopramenisko viacerých potokov. Musím sa dokonca opakovane vracať a krúžiť dokola, vyťahujem aj mapu, no nič nepomáha. Až snáď po 20 minútach značku znova nachádzam, hoci úplne inde ako som ju čakal. Zmierujem sa s tým, že tento úsek dobre značený nie je. Už od sedla Rozdiel tu nie sú ani žiadne stopy (na rozdiel od trasy poň), akoby týmto chodníkom ani nik nechodil.

Ďalej je to však už lepšie, trasa sleduje lesné cesty, sem-tam sa objaví aj dávno už neobnovená značka. Po miernom zjazde náhle vybehnem na lúku a zbadám malý drevený zrub, už mne známy z fotiek a článku na Hikingu. A nad lúkou vidieť môj dnešný cieľ Lysák. Kontrolujem čas a rozhodujem sa, že to ešte skúsim. Značka vedie do sedla nad lúku, z neho pokračujem lesnou cestou, keď po chvíli vidím, že táto vrchol obchádza a klesá dole. Nemám znova ani značku, a tak sa musím vrátiť. V sedle hľadám odbočku značky do mladiny pod Lysákom, nikde ju však nenachádzam. Navyše vidieť, že za mladinou vedie na vrchol strmý a skalnatý svah, čo by pri tejto kvalite snehu bol pre lyže problém, a začína sa naň nasúvať už aj hustá oblačnosť. Rýchlo sa rozhodujem, že tentoraz samotný Lysák vynechám, doma ma totiž čakajú dôležité rodinné oslavy a načo si to rozhádzať, všakže. Aspoň mám dôvod sa sem znova niekedy vrátiť. Vrchol vyzerá byť na to dostatočne zaujímavý.

A tak sa vraciam k zrubu s názvom Voľa (možnosť núdzového bivaku na verande či v podkroví), ešte jedno jeho dokumentačné foto a vraciam sa tou istou cestou späť. Zhruba v miestach, kde som najviac blúdil, stretám kolegu turistu – pešiaka, potvrdzuje mi, že túto trasu chodí málokto. Z južnej – michalovskej strany chodia na Vihorlat skôr z Jovsy či Poruby pod Vihorlatom. Tiež mi hovoril, že na jednom mieste zakufroval, ale išlo o celkom iný úsek ako som išiel (on bol na Vihorlate). A hlavne mi potvrdil, že z Lysáka sú naozaj výhľady, len z jeho južného svahu, ktorý som nemohol vidieť.

Rozlúčime sa a v sedle Rozdiel sa pozastavujem nad divnými časovými údajmi na smerovníku (koniec - koncov, niektoré nesedeli ani na iných smerovníkoch, napr. na Jedlinke). Nasleduje znova krásny úsek motrogonskými lesmi a hoci pôvodne som mal plán zlyžovať cez rašeliniská Hypkaňu, Kotlík, Postávku do Zemplínskych Hámrov, volím poctivo trasu značenú, hlavne kvôli hmle a snehovým podmienkam.

Až v sedle Tri tably stretávam štyroch turistov, ktorí sa občerstvujú po zostupe zo Sninského kameňa. Prakticky za celý deň (a bola nedeľa) teda spolu päť turistov. I keď verím, že na Sninskom kameni ich bolo v priebehu dňa určite dosť. Kto vyhľadáva samotu a chce si poriadne „zresetovať“ hlavu, zabudnúť na každodenné starosti, bude na tom pravom mieste. Zo sedla už po žltej lyžujem dolu, len keď mi nižšie stúpacie pásy a lyže samotné znova začínajú nadávať, musia ísť dole a mením sa znova na pešiaka. Nuž, v tomto ročnom období tak málo snehu nepamätám. Asi si už musíme zvyknúť, že lyže pri nástupoch a zostupoch budeme nosiť a snehu bude dosť iba na hrebeňoch, a to aj uprostred zimy.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek