Previsy sú klasickou súčasťou výstupov na vysoké hrebene Álp. Rovnako to vyzerá aj na hrebeni Bianco. Na rozdiel od iných, menej populárnych hrebeňov, Bianco si zachováva svoj pôvodný tvar, aj keď je pokrytý snehom a ľadom. V predstavách horských nadšencov je to tvar totálnej dokonalosti. Je to presne ako s prevismi – čím ste k nim bližšie, tým úžasnejšie vyzerajú.

„Najkrajšia trasa v Alpách!“ „Dokonalá socha zo snehu a ľadu!“ „Línie ako z čarovného sveta!“ „Hrebeň, ktorý je božským dielom!“ „Nevyhnutná súčasť každého turistického katalógu!“ „Biele schody do neba!“ „Najúžasnejší horský maratón!“

Superlatívy sú súčasťou toho, ako ľudia posudzujú veci. Takisto nie je žiadnym tajomstvom, že superlatívy sa na hory nielen vzťahujú, ale priam vyjadrujú spôsob, ako ich vníma celá alpská romantická literatúra už od svojich počiatkov. Napokon, čo môže lepšie vystihnúť majestátnosť prírody, ako vznešený štít stojaci na pozadí obrovského zhluku oblakov, či pútavá temnota prevísajúcej severnej strany, ktorá v nás od prvého pohľadu na ňu evokuje rešpekt a strach.

Hrebeň Bianco je od nepamäti pravidelnou súčasťou albumov o malebných trasách. Stojí vysoko nad spodkom doliny, akoby sa vznášal v nebesiach a jeho elegantné línie so svojím trblietavým zlatoružovým leskom postupne prechádzajú k štítu Piz Bernina. Nepochybne bol stvorený na to, aby sme ho zbožňovali a potom naň liezli. Skrátka: na hrebeň Bianco stačí raz uprieť svoj zrak a už vás láka na svoj vrchol.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nie je to však len o kráse.
Atraktivita hrebeňa Bianco má totiž vážnu nevýhodu. Pozná ju každý, kto neodolal a svoj sen o pokorení tejto nádhernej alpskej klasiky zrealizoval počas letných prázdnin. Ide o to, že hrebeňom Bianco sa môžete kochať úplne sami len vo veľmi vzácnych prípadoch.

Váš zážitok z tejto alpskej nádhery bude oveľa pravdepodobnejšie vyzerať tak, že všetko začnete hromžením na ubytovanie v horskej chate Tschrieva, natlačení ako sardinky. Ďalej budú nasledovať nespočetné svetielka z čeloviek, ktoré vyrazili na vrchol rovnako vy, o pol tretej ráno. Počas výstupu si zvyknite na stopy pred vami, za vami, vedľa vás aj všade inde na sutinovom podloží.

Hneď nato nasleduje mračno ľadových úlomkov, ktoré na vás zrazia tí nad vami. Spolu s úsvitom narastá vrčanie rotorov záchranných helikoptér, ktoré sa pripájajú do akcie. A napokon, zabudnite na vytúženú fotku tej neopísateľnej panorámy zo štítu, pretože kvôli všetkým tým davom sa tam dá ledva pohnúť.

Umenie čakať.
Toni Moßhammer a David Kreiner sú fakt milí chlapíci, ale keď príde na veci ako nezabudnuteľné alpské dobrodružstvá, naozaj pri nich netúžia pokorne kráčať kdesi v strede davu. A keď sa rozhodli uctiť si hrebeň Bianco po svojom, ich stratégiou bolo jednoducho – čakať. Čakať na pani zimu, čakať na kratšie dni a na čoraz horšie podmienky. Čakať, kým vietor, počasie a nízke teploty nevyženú do horúcich pekiel aj tých posledných fanatikov.

Inými slovami, čakať, kým sa vytúžený výlet na hrebeň Bianco nestane ozajstnou výzvou pre alpinistov.

Január 2013: vládne mrazivé počasie a dni sú vo svojej najkratšej fáze. Denné svetlo to zabalí už o štvrtej popoludní a celú scenériu zahalí v temnote.

Toni Moßhammer a David Kreiner práve dorazili po dlhej jazde z rakúskeho Tirolska do Pontresiny. Niet času nazvyš, lebo obaja chcú zazrieť hrebeň ešte predtým, ako sa úplne zotmie. Žiaden z ľudí, ktorých predtým kontaktovali, im nedokázal povedať, aké tam práve teraz vládnu poveternostné podmienky. A to z jednoduchého dôvodu: nikto sa tam v poslednom čase neodvážil. Samozrejme, vieme prečo: lebo na hrebeň Bianco sa lezie počas sezóny. Určite nie v zime. Predbežné hlásenie o situácii: zvolená stratégia zrejme funguje.

Ak chcú získať dobrý prehľad o situácii, musia sa dostať k horskej chate Tschierva vo výške 2 573 m. n. m. Chata nie je práve najbližšie. Toni a David si teda nasadia lyže a ruksaky a vydávajú sa na úpätie. Ak sa v zime niekam naozaj ponáhľate, určite sa vám zíde olympijský šampión a majster sveta v severskej kombinácii, ktorý bude pred vami vytvárať snežnú stopu. David preto udáva rytmus a vďaka svojej extrémnej športovej forme namiesto štandardných troch hodín skrátia čas o polovicu a prichádzajú k úplne zasneženej chate Tschierva. Žiadne svetlá, stopy ani dym: chata skončila prevádzku kvôli zime už pred niekoľkými mesiacmi a odvtedy sa tu zrejme nikto neukázal. Posledný záznam v chatovom denníku je z októbra minulého roka.

Dnes večer už nezistia podmienky pre svoj lyžiarsky výlet, keďže slávny svetlý hrebeň Bianco sa zmenil na slávny temný hrebeň Nero a na nočnej oblohe sa vyníma len jeho silueta. Jediná informácia, akú sa im podarí zistiť vďaka baterkám, je teplota: -20°C. Je jasné, že treba ísť dnu, a to pekne rýchlo.

Švajčiarske hory majú svoje výhody aj nevýhody. Jednou z nevýhod sú ceny. Za liter horúcej vody (samozrejme, bez čajového vrecka) si tam od vás vypýtajú 6 €. Pozitívnou stránkou je to, že akoby v rámci odškodnenia za takéto kozmické sumy, niektoré chaty zvyknú vybaviť svoju zimnú časť pieckou a množstvom dreva, tak ako v prípade horskej chaty Tschierva. Takúto ponuku si Toni a David nenechajú ujsť – sú úplne spotení z výstupu a navyše ich pokrýva vrstva inovate. V priebehu hodiny sa zimná miestnosť chaty zmenila na saunu s teplotou 70 °C. „Sedeli sme tam v slipoch a sledovali, ako nám z krytov na lyže začína kvapkať lepidlo“, hovorí Toni.

DVE VTÁČATÁ z jedného chladného rána. Keď sa na druhý deň, 8. januára, rozoznie budík, vonku je ešte úplná tma. Ruksaky sú pripravené a lyže zabalené. Nasledujú rýchle raňajky, zopár hltov vlažného čaju a idú na to. Teraz je dôležité nestratiť ani minútu: v strede zimy je každá hodina svetla nesmierne cenná. Toni a David vyrážajú tesne pred šiestou: v teplote -20 °C si zapínajú baterky.

Prvá fáza prechodu cez ľadovec Tschierva okamžite ukáže, že to nebude také jednoduché. Takýto náročný prechod v lete asi nezažijete, pretože v tomto štádiu prechádzate ľahko zdolateľným sutinovým svahom, cez ktorý sa môžete rýchlo dostať až k ľadovcovému poľu. Nie však v januári, keď sú všetky chodníky prikryté niekoľkometrovou snehovou pokrývkou. Okrem toho, nedávno napadol čerstvý sneh, kvôli ktorému sa údajne „ľahký“ začiatok trasy zmenil na utrpenie. Toni a David sa znova a znova prebárajú ľadovou škrupinou a končia po pás v bezodnom snehu: „Najprv začal so spriechodňovaním trasy David a veľmi rýchlo zapadol až po pás. Potom som bol na rade ja a vďaka 20 kg váhy navyše sa mi podarilo prejsť v jeho stopách, akurát, že som sa prebáral ešte hlbšie ako on.“

Rozbiehanie s takýmto náročným začiatkom nie je pre každého a často končí ústupom. Pre Toniho a Davida to však nebolo žiadne prekvapenie ani nepríjemnosť. Presne toto bola výzva, akú tu v strede zimy hľadali: „Našou misiou bolo urobiť hrebeň Bianco v zime. V skutočnej zime, nielen v kalendárnej. Bez ohľadu na čokoľvek.“

Batérie majú nabité doplna a stehná sa po včerajšej saune takisto nemajú čo sťažovať. Dvojčlenný tím sa borí vpred, až kým sa nedostanú k ľadovej strmine, kde je čas pripevniť lyže k ruksakom. Ľadový svah so stúpaním 45 až 50° je v dobrom stave a rýchlo naň vybiehajú. Dve a pol hodiny po štarte Toni a David dosahujú sedlo Fuorcla Prievlusa (3 430 m. n. m.), ktoré sa nachádza na začiatku prvej časti skalného podložia. V lete ide o trasu s náročnosťou 3, ktorá by pre nich nebola nijaký problém. Všetky vypätejšie úseky sú vybavené kovovými káblami a rebríkmi. Samozrejme, takéto vymoženosti si Toni a David vo svojej momentálnej situácii veľmi neužijú. Všade ležia kopy snehu, ktoré neponúkajú veľmi bezpečnú oporu pre nohy a najprv ich treba namáhavo odhŕňať. Lezenie a istenie sa preto stáva veľmi pomalým procesom, ktorý v týchto podmienkach vyžaduje veľa času. Navyše tu vládne mrazivý chlad. Toni: „Táto časť nie a nie skončiť a na zdolanie týchto pár metrov sme stratili kopu času.“

Najprv razenie cesty v hlbokom snehu a potom únavné lezenie po skale pokrytej snehom – operácia „Hrebeň Bianco v zime“ sa zatiaľ odvíja presne tak, ako si ju Toni a David predstavovali vo svojich ambicióznych plánoch. Testovanie svojich schopností pri nárokoch, aké kladie zimné lezenie, je úplne v poriadku, ale občas si treba dožičiť aj ten dokonalý výhľad, aký vám starý dobrý hrebeň Bianco ponúka dokonca aj v zime. Toni a Dave sú v dokonalej forme, ale v tomto momente ešte stále nevedia, ako to vyzerá s podmienkami na hrebeni. Musia vyjsť až na slávnu kamennú vežičku „Shark Tooth“ na konci tejto sekcie a až vtedy po prvýkrát zazrú skutočný cieľ svojej výpravy: pán hrebeň osobne. Opona sa dvíha a prichádza ten moment ako z turistického katalógu.

Je úplne jedno, či ich milujete alebo nenávidíte: ak sú veci-superlatívy naozaj tým, čo sľubujú, že sú, neostáva vám nič iné než stáť a zízať na ne v nemom úžase. A presne to robia Toni a David, keď sa pred nimi otvorí hrebeň Bianco v celej svojej nádhere. No skutočný horský nadšenec nezostane len tak stáť s otvorenými ústami, ale dá sa do toho. Inštinkt káže „Choď až do konca“. Avšak: „V tej chvíli sme nemohli robiť nič iné ako tam jednoducho stáť a prežívať vlastnú radosť. Je až ťažké uveriť, že miesto, ktoré je počas teplých dní doslova pokryté ľuďmi, môže byť naďalej také mystické a opustené“.

Po 45 minútach eufórie zdolávajú hrebeň, ktorý im ponúka mix jemného ľadu, prašanu hlbokého po pás a dokonale pevnej snehovej pokrývky, a dostávajú sa na Piz Bianco (3 995 m. n. m.), ktorý je akýmsi stredovým štítom k vrcholu Piz Bernina (4 049 m. n. m.).

Hrebeň preto ešte nepatrí im: Toniho a Davida čaká technicky náročná sekcia, ktorá bude teraz jadrom celej trasy. Na tejto druhej kamennej sekcii je nielen ťažké hľadať bezpečné body, ale aj samotné lezenie je náročné. Trochu sa pokývať, pohľadať bezpečný bod, opäť sa pokývať. Toni prechádza do vedenia a na Piz Bernina vychádza ako prvý. David je hneď za ním a o 13:30 stoja obaja vyčerpaní, ale spokojní, pod dokonale modrou oblohou na štíte Piz Bernina.

Bol to úžasný moment pre oboch z nich, ale pre Davida ešte asi pamätnejší, keďže hrebeň Bianco bola jeho prvá veľká zimná kombinovaná výprava nad 4 000 m. n. m. Ani na okamih však nepreukázal nedostatok skúseností – čosi, čo Toni uznal s najväčším rešpektom: „David nie je len v perfektnej forme, on má ešte čosi, čo je v takýchto situáciách ešte dôležitejšie: absolútnu motiváciu. Stačilo mu raz ukázať cestu a hneď sa chytil.“

Zdolanie vychytenej alpskej klasiky, aby ste našli pokoj v duši: dobrý nápad aj pre budúcnosť? Obdobia, keď si môžete užiť alpskú nádheru akou je hrebeň Bianco v úplnej samote, sú len výnimočné a zima je istotne jedným z nich. „Nesmiete však zabúdať“, varuje nás Toni, z ktorého práve prehovára duch horského sprievodcu, „že zimná výprava je absolútne odlišný príbeh a s letnou verziou tej istej destinácie nemá takmer nič spoločné.“

Stupne náročnosti na mapách musíte posudzovať opatrne. Sutinový svah sa môže ľahko zmeniť na bezodné snehové pole, ktoré je ťažké prejsť. Podobne, inak pohodlný hrebeň so snehovým popraškom sa môže zmeniť na dokonalý ľad, ktorý je zradný ako mäsiarsky nôž. S čoraz náročnejšími podmienkami sa zvyšujú aj požiadavky na fyzickú formu a silu. Nie každý má za lezeckého partnera nezničiteľného snehoborca a nie každý horolezec má skúsenosti horského sprievodcu.

Záver: mrazivo chladný zimný deň, hrebeň snov, vrchol a tím, ktorému sa podaril rýchly výstup a zostup bez problémov. Nemohlo to dopadnúť lepšie. A zdá sa, že hrebeň Bianco nebude poslednou tímovou expedíciou, na ktorú sa vydajú naši hrdinovia.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek