Nie že by na Schmittene nebolo krásne, čierne zjazdovky boli celkom slušné (zvlášť na skialpových lyžiach), aj večerný západ slnka s hlúčikmi skialpošov, ktorí nám išli oproti a skúmali sme každú jednu časť od ich lyžiarok (dobre, že sme neanalyzovali ešte aj ich klipsne), viazaní, lyží až po poslednú buffku na ich hlavách, mali svoje čaro, ale predsa... Ľadovec je ľadovec. Vyrážame z Niedernsillu, plní očakávaní míňame Piesendorf, prechádzame milým mestečkom Kaprun. Prvé ostré zákruty nám dávajú tušiť, že to bude neobyčajná lyžovačka.

Čierne zjazdovky, na ktoré sme sa tešili najviac, boli otvorené. Ide sa! Škoda len, že lanovka na vyhliadku, na Kitzsteinhorn (3029 m n. m.), nepremáva. Trošku smutní opúšťame lanovkou Panoramabahn údolnú stanicu. „Ale možno otvoria aj lanovku na vyhliadku,“ zneli moje slová. Vyšli sme hore. Stojíme pred Alpincenter, vo výške 2029 m n. m. Bez akéhokoľvek tušenia, čo sa tam odohralo pred 13 rokmi. Fotíme sa, vychutnávame si výhľad, hmla nám oblizuje iba špičky lyžiarok. Ale my by sme chceli ísť ešte vyššie.

„Oni ju otvorili, oni ju otvorili!“ bolo počuť môj krik na celý rezort. Sotva sa stihol doozývať, už sme stáli v rade na lanovku Gifelbahn. Prvá lanovka, čo ide na vyhliadku Kitzsteinhorn, a sme v nej. Trošku to s nami zahojdá, no, nič moc na môj žalúdok.

Vystupujeme, usmievame sa, každým schodom sa blížime stále viac k nádychu v nadmorskej výške 3029 m. Tešíme sa z výhľadov, končiarov, z krásneho dňa. Spod nôh, spomedzi mriežok, sa k nám prihovárajú vetrom ošľahané steny "Kitzu". Steny, ktoré sú až smrteľne krásne. Opatrne, akoby sme stáli iba na lane, a ticho, so sklonenými hlavami, obdivujeme ich majestátnosť. S rešpektom. S obrovským rešpektom. Chcelo by to zaobaliť nervy. Sacherka vo vyhliadkovej reštaurácii je na to ako stvorená. Vychutnávame si ju spolu s pocitom, že sme v Alpách. Áno, takto sa plnia sny. Tešíme sa pohľadom do žľabu s čerstvo napadnutým prašanom. „Ja by som to tak chcel skúsiť...“ slová, ktoré mi ešte aj dnes znejú v ušiach. Prebudil sa u mňa pud sebazáchovy: „Ale to sa asi nedá zlyžovať...“ Zrazu prvý freeridista, druhý, tretí... Cítim pohľad, ktorý sa na mňa upiera... „Pane Bože, prečo mi len toto robíš? Ty musíš mať veľmi čierny zmysel pre humor,“ zneli moje slová. „Ja to zlyžujem sám a ty ma počkáš dole.“ Veta hodná Oskara. „Buď spolu alebo vôbec. Ideme!“ Sacherka zjedená, latte dopité...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zviezli sme sa pozemnou lanovkou Gletscher Shuttle presne na miesta, odkiaľ začínali freeridisti. Čítame nápis – Freeridová trať X1 uzavretá. Jeden pohľad a už podliezame pásku. Ruky i nohy roztrasené a v ústach sucho. Ani len horalku som nedokázala zjesť. Zjazdové lyže kladieme vedľa skialpových. Obúvame sa. Nohy mám také roztrasené, že som na prvýkrát ani lyže nezapla. Toto sú motýle v bruchu. „Hlavne pomaly a opatrne,“ začula som slová, ktorým so v tej chvíli nevenovala takmer žiadnu pozornosť.

„Here we go,“ bol môj posledný výkrik strachu a už sa naše lyže zahlodávajú do čerstvého prašanu. Skialpy nádherne ofukuje, so zjazdovkami je to trošku horšie. Zastávame pod majestátnym Kitzsteinhornom. Z plných pľúc kričíme, tešíme sa, výskame, húkame. „My sme to dali! Naša prvá ixa!!! Naša prvá ixa!!! A k tomu ešte uzavretá!“ My sme blázni... Vytešení, vyobjímaní fičíme dolu svahom. Ďalšia ixa, tentoraz trať X4. „Ideme? Aj táto je uzavretá. Jasné, že ideme.“ Plní endorfínov, ktoré potlačili akýkoľvek pud sebazáchovy, sa rútime dolu ďalším freeridom. Ďalším uzavretým (!) freeridom. Stretávame lyžiara, ktorý sa rozhoduje – ísť či neísť? To je otázka. Nesmelo sa púšťa za nami. Dofrčíme dolu, k štartovacej stanici lanovky Langwiedbahn, pána sme nechali za sebou niekde v polovici... S obrovskou eufóriou skáčeme okolo informačného panelu. „Práve sa otvorili uzavreté freeridy. Práve teraz! A my sme ich dali uzavreté! To je pocit!“ Kým sme sa preendorfínovaní prebrali z našej freeridovej eufórie, už sme sedeli na lanovke. Áno, skialpinisti na lanovke. Odpustite nám...

„Tento žľab vyzerá celkom fajn,“ bola ďalšia osudová veta. Tento žľab je za dobrých snehových podmienok ďalšou freeridovou traťou. Áno, za dobrých snehových podmienok. V aktuálnych podmienkach nebol ani označený ako freeride. „Ak nájdeme, kde sa doň vchádza, tak ho môžeme skúsiť zlyžovať.“ No jasné, že sme to našli. Lyžujeme dolu žľabom, steny nám ozvenami odpovedajú na naše výkriky a smiech. Dobrzďujem a podo mnou je úžasný zráz. Fúha. Len tak tak... Žľab je miestami široký 3 metre. Skialpy s dĺžkou 175 cm. Ale náš prvý spoločný žľab, bez akéhokoľvek označenia, v Alpách. Naša radosť nemala hraníc. Kričali sme, výskali, húkali, tešili sa a smiali na celý rezort. A nám to bolo jedno. Pozerali sme sa na tento úzučko-úzučký žľab a jasali sme od radosti. „My sme ho dali!!!“ Objatia, obrovská radosť a skákanie v ťažkých zjazdových lyžiarkach. „Ale my sme ho dali!!!“ „Ideme ešte raz?“ „No jasné!!!“ „Ktorou? Freeridom X4 či žľabom?“ „Poďme štvorkou.“ Uzávera. Veľa hodín... Fúha. „A čo teraz?“ „Tak poďme žľabom.“ Aj do žľabu sme sa museli dostať po zjazdovke Black mamba. Vraj čierna zjazdovka. Hm... Slušne povedané, je iba reklamným ťahom. Bola naším najväčším sklamaním. Ďalšia uzávera. „A čo teraz?“ „Čo náš žľab?“ „Ak tomu správne rozumiem, uzavretá je zjazdovka, však?“ Boli moje slová. „Áno.“ „A žľab predsa nie je zjazdovka. Správne?“ „Správne.“ A opakuje sa staré známe podliezanie pásky. Už cítime únavu, už ani nohy nás tak nedržia, akoby sme chceli. Čas prísť, čas odísť...

Druhý deň sme boli opäť na Kitzsteinhorne. Naša prvá ixa sa nám už nezdala byť taká "vuau". Pokým nebol objavený ďalší možný vstup do panenskej prírody. V poctivej trojtisícovke nad morom. Žiadna pozemná lanovka. Nič. Iba 4. lavínový stupeň. Prísny zákaz akéhokoľvek freeridu. Strach chcel byť silnejší ako ja. Ako ja aj bol. Ako môj parťák však nie. Našlo sa pár samovražedných freeridistov, ktorí sa postavili rovno pred zákazovú značku, zapli freeridy a vyrazili kamikadze naprieč útrobami Álp. Pozerám sa na svoje zjazdové lyže, no ani za nič ma tam nikto nedostane. Veď musíme niesť predsa nejakú zodpovednosť. Hej, niesli sme. Kým som nezačula otázku: „O čo sú oni lepší lyžiari ako my?“ A bolo po zodpovednosti. „Kašlime na to.“ Počula som spoza chrbta. „Myslíš to vážne?“ Pýtam sa a s malou dušičkou čakám na odpoveď. „Nie, nemyslím to vážne.“ „Tak poďme.“ Obúvam lyže a stojím pred zákazovou značkou. Presne pred tou, pred ktorú som tvrdila, že ma nikto a nič nedostane. Radšej domov ani nevolám, že si dávam pozor. Ak sa prizabijem, aspoň mi nebudú môcť povedať, že som klamala. Pozerám sa dolu. Trafím jeden ostrý šuter a došla som. Šírka „vstupu“ je sotva na šírku lyží. Pozerám sa vľavo dolu na zráz. Z tritisícky. Jeden chybný oblúk, jedno chybné zahranenie a nepomôže mi ani pripoistenie. „Si si istá, že ideme?“ Otáčam sa so slovami: „Už je neskoro na akékoľvek reči.“ „Here we go!“ spúšťam sa dolu, robím prvý minioblúčik, obchádzam ostrý šuter, druhý chytám. Sklznica zakvílila. „Pozor na ten šuter.“ Kričím hore. Prvý úsek je za nami. Ešte jeden a napájame sa na našu starú známu freeridovú ixu. Čaká nás úsek, kde len pred malou chvíľou dvaja freeridisti pobozkali prašan. Jeden skutočne veľmi efektne, rovno zo salta. Opatrne prechádzame kritickým bodom zlomu. A už húkame, pískame, výskame, už sme na našej starej dobrej ixe.

V priebehu pár minút padla hmla. Toto už nie je o zodpovednosti, toto už je hazard. Vypíname lyže, máme pred sebou ešte poriadny kus cesty. Kus cesty domov. Do reality vzdialenej 800 km. Obzerám sklznicu, pokrstená je veru poriadne. Ale niet na svete sily, ktorá by ma donútila dať ryhu zaliať. Lebo iba tá je dôkazom toho, čo sme spolu dokázali zvládnuť.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek