Raňajky, bežná konverzácia, príprava desiaty pre syna... Medzitým rýchle prehodnotenie možnej ranno-doobednej činnosti, kontrola stavu „pracovnej náplne“, rýchle vybalenie lyžošľapovej výbavy z kasne, presun do auta a odvoz manželky do práce...

Smer Srdiečko

Vybaľujem veci z auta a zisťujem, že podklad pod nohami je značne ľadový. Obúvam si pľuzgierotvoriče, lepím pásy na sklznicu lyží a presúvam sa na „štart“. Kompletizujem lyžošľapovú výbavu a za pomalého sunutia sa nahor upravujem šliapací režim na redukovanú jednotku. Predbehnúť ma dokáže asi všetko, čo ide mojím smerom.

Po asi 5 minútach neustáleho upravovania jazdných vlastností ma dobieha Marcel. Zdravíme sa, prehadzujeme pár slov a zrýchľujem na jeho výletnú rýchlosť (moja druhá kozmická...) so slovami: „Trochu pôjdem s tebou, pôjde sa nám veselšie.“ No po pár metroch začínam strácať kontrolu nad svojím dychom, medzitým Marcel láme krúžok na palici, čo mu zaručuje značný diskomfort pri šliapaní, no z môjho pohľadu na neho sa prakticky nič nedeje a on si výletne šliape ďalej. Ja medzičasom pociťujem akútny nedostatok kyslíka a zisťujem, že náhradné pľúca nemám v štandardnej výbave tela. Marcelovi hovorím, že ho nebudem zdržiavať a zvoľním tempo. Lúčime sa a vzápätí na to ho strácam z dohľadu. Ešte ho na pár sekúnd letmo zazriem ponad zahmlené okuliare, ako nad horizontom vyberá ostrú ľavotočivú zákrutu a mizne v lese pod Kosodrevinou.

Šliapem pomaly hore, ďakujem Bohu za to, ako fajne stvoril tento svet, a mimovoľne si upratujem myšlienky predchádzajúcich dní v hlave a postupne sa približujem k svojmu cieľu. Zo snežných diel sa tlačí vodná hmla, ktorá sa pri terajšej teplote okolia nestíha poriadne zmeniť na snehové vločky a v podobe niečoho mokrého padá na snehový podklad. Prechodom popod ne mi vetrovka najprv namoká, potom sa vplyvom vetra zmení na bielu škrupinku. Vyzerá to pekne... Moje šliapacie pásy sa transformujú na špongiu, ktorá neskôr pri kontakte so snehom mení svoju podobu na ľadový pás zabezpečujúci dokonalý sklz po svahu. Značnou rýchlosťou mením postoj z vertikálneho na horizontálny a v detaile si prezerám jemnú, nádhernú štruktúru technického snehu. Keď sa dosť nabažím pohľadom, odliepam ksicht z podkladu, narážam okuliare na nos a tváriac sa akoby sa nič nestalo, postupujem k vrcholu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Môj chronograf z neznámych príčin odrátal približne 40 minút, ktoré vplyvom nadmorskej výšky, nedostatku kyslíka a fungujúcej teórie relativity ubehli v skrátenom režime. Čas tu beží úplne ináč ako dole...

Horná stanica vleku na Somárskej lúčke, tak odopínam lyže, sťahujem premočené pásy zo sklznice a pchám ich do vaku. Prepínam viazanie, znovu nasadzujem lyže a s povznášajúcim pocitom začínam smerovať nadol. Len ja, syčiace snehové delá, ratraky a jeden snežný skúter...

Vlk

Vlk... Až keď trochu zaostrím cez zahmlené okuliare, zisťujem že má náhubok a pri pohľade do diaľky zočím hlavu jeho majiteľa ako sa pomaly vynára nad horizont. Upokojujem sa a môjmu adrenalínu hovorím, že nemá dôvod sa ďalej vyplavovať do krvného riečišťa. Pokračujem v oblúčikovaní smerom dole, vychutnávam si prvú tohtosezónnu jazdu a prajem si, aby sa končiaci kopec trochu predĺžil.

Prezúvam sa, nakladám do auta a po čase sa znovu z neho vykladám pred domom.

"Aaaaaaaaa... Sssssss... Kokso!!!" Prejavili sa výsledky práce mojich pľuzgierotvoričov pri ponorení sa do vane. Dobrý pocit z rannej hodinky to však nezrušilo. A môžem ísť pracovať...