Letiskové komplikácie

Po dlhších diskusiách ohľadne toho, kto kedy môže ísť, sme nakoniec skončili piati a čo najskôr sme kúpili letenky, nech už nie je cesty späť. Vybrali sme si priamy let z Viedne do Marrákešu (Marrákuš) s Austrianom, keďže majú celkom priaznivé podmienky na prepravu lyží. Predsa len... Rakúšania sú národ lyžiarov.

Z Viedne sme odlietali 1. februára pri pomerne intenzívnom snežení a bolo nám vtipné, keď väčšina pasažierov pri pulte na odovzdávanie špeciálnej batožiny checkovala golfové bagy namiesto lyží. Keď sme ale prileteli do Marrákešu, tak sa karta obrátila a tam sme zvláštne pôsobili skôr my, keďže tam bolo krásne slnečno a vyše 20 stupňov. Cez pasovú kontrolu sme všetci úspešne prešli napriek tomu, že niektorí skúšali zmysel pre humor colníkov vyplnením povolania "skier" do imigračných formulárov. Pri vyzdvihovaní batožiny sme sa ale zdržali trošku dlhšie, lebo sme bez výsledku čakali na Jakubov vak s lyžami, ktorý, žiaľ, zostal zabudnutý vo Viedni.

To nás začal zháňať netrpezlivý Mohammed, ktorého pre nás poslal Hamid. Apropo Hamid... Pri plánovaní sme dlho riešili, čo vlastne chceme vidieť, zažiť a či si to chceme zorganizovať úplne sami. Nakoniec sme sa dohodli, že mať nejakú lokálnu podporu bude fajn a cez internet sme našli Hamida. Nakoniec sa to ukázalo ako naozaj dobrý nápad, lebo Hamid sa postaral o naše vyzdvihnutie na letisku, všetky transporty, sprievodcu na všetky dni, lístky na lanovky v stredisku, stravu, transport vecí na muliciach na horskú chatu, kuchára i jedlo na chate, zastávku na kúpu kobercov. A nakoniec tiež transport späť na letisko. Ale teda poďme na to postupne.

Ubytovanie

Ako som spomínal, po prílete a jemných komplikáciách sme sa prepravili do riadu, ktorý sme si rezervovali z domu. Riady sú hotelíky, ktoré sa prevažne nachádzajú v starej časti mesta, kde ulice na prvý pohľad vyzerajú trošku strašidelne, ale keď z ulice do riadu vojdete, ocitnete sa zrazu v úplne inom svete. Ako keby ste v púšti našli oázu. Vnútri je vždy nádvorie, kde sa nachádza fontánka alebo bazénik, kopa zelene a posedenie pre unavených turistov, kde vás vždy ponúknu tradičnou berberskou whisky, ako to volajú, alebo teda silným sladkým čiernym čajom s mätou. Osobne nie som zvyknutý čaj sladiť, ale v Maroku mi to vôbec neprekážalo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Baranie hlavy a luxusné vibramy

Rýchlo sme sa ubytovali a vybrali sme sa spoznávať Marrákeš. Keďže som už raz v meste bol počas služobnej cesty, vedel som, že najlepšie bude namieriť si to rovno na námestie Jemaa el-Fnaa, ktoré je akýmsi srdcom mesta. Námestie je plné domácich, stánkov s pouličným jedlom, čerstvými džúsmi a množstvom kultúrnych vystúpení siahajúcich od krotenia hadov, cez hudobnú produkciu až po divadelné predstavenia. Keď prechádzate okolo stánkov s jedlom, majitelia sa vás snažia prilákať práve k nim veľmi intenzívnym spôsobom, ktorý nemusí byť každému úplne príjemný, ale keď sa k tomu postavíte s nadhľadom, tak je to vlastne celkom dobrá zábava. Po tom, čo sme si vybrali stánok, kde sme sa rozhodli navečerať, z ktorého na nás pozerali varené ovčie hlavy, miestna špecialita, sme boli ocenení búrlivou radosťou majiteľov.

Keď sme sa po večeri prechádzali po námestí, tak nás ešte domáci zapojili do lokálneho hudobno-tanečného predstavenia a potom sme si to pomaly namierili do modernejšej štvrti s barmi a konkrétne do jedného, o ktorom sme sa dočítali, že tam majú predstavenia s brušnými tanečnicami. Mne sa to ešte skomplikovalo tým, že ma do celkom luxusného baru (prekvapivo) odmietli pustiť v crocsoch, tak som sa išiel taxíkom na otočku prezuť do riadu do o niečo luxusnejších vibrám.

Taxikár vycítil príležitosť a vypýtal si odo mňa v prepočte asi 20,- €. Keďže sme nehovorili spoločnou rečou, dopredu som sa na cene nedohodol a nechcel som si hneď prvý večer vyrábať problémy, tak som mu to zaplatil. Vyhadzovačom sa moje vibramy pozdávali byť dostatočne spoločenské, tak ma nakoniec pustili dnu. Bar to bol pekný, nápoje dobré, ale keďže neboli úplne najlacnejšie, tance boli skôr moderné, ako brušné a tanečnice skôr východoeurópske, ako lokálne, tak sme sa nakoniec ešte pred polnocou pobrali spať. Ráno sme totiž mali vyrážať do hôr a kvôli tým sme tu vlastne boli.

Led Zeppelin na streche

Ráno som sa zobudil medzi poslednými, v izbe už skoro nikto nebol, tak som išiel kamošov hľadať na raňajky. Tam som ich ale nenašiel, tak som sa vybral naspäť na izbu, keď som cestou započul hudbu, ktorá ma priviedla na strechu riadu. Tam som našiel chalanov, ako pri hudbe Led Zeppelin, s výhľadom na celé mesto sledujú, ako spoza Vysokého Atlasu vychádza slnko. Scéna ako z nejakého filmu. Keď slnko vyšlo, pobrali sme sa naozaj na raňajky, lebo potom sme mali dohodnutý odvoz. V ten deň sme mali ísť lyžovať do lyžiarskeho strediska Oukaimeden, jedného z dvoch v Maroku a jedného z mála v celej Afrike.

Prišli pre nás dvaja chlapi, ktorí sa predstavili ako Mohammed guide a Mohammed driver, naložili všetky naše veci na strechu Landcruiseru, my sme sa nasúkali dnu a vyrazili sme do hôr. Jakub ešte stále nemal lyžiarsku výbavu a oblečenie, ale dúfal, že si niečo požičia v stredisku.

Lyžovanie po marocky

Väčšina požičovní fungovala tak, že mali po snehu rozložené lyže aj s lyžiarkami, človek prišiel, vybral si a bolo. Jakub si ale vybral takú, čo mala budovu a vyšiel odtiaľ s o niečo modernejšou výbavou, ako ponúkala väčšina požičovní, približne z polovice 90-tych rokov. S historickými kúskami a v rifliach, mikine a šiltovke aspoň vyzeral autentickejšie. Oukaimeden sa úplne nepodobá na alpské, prípadne aspoň naše lyžiarske strediská, ale je to presne niečo, čo by ste si asi predstavili v Afrike. Cestou od lanovky k reštauráciám sa dá zviezť na mulici, cestou sa zastaviť vystreliť si zo vzduchovky, prípadne kúpiť polodrahokam.

Čo sa týka lanoviek, majú presne jednu dvojsedačku, ktorá je o niečo modernejšia, ako by sa dalo čakať a stojí sa na ňu v dvoch radoch - pre peších a pre lyžiarov. Teda v rade... Skôr to pripomína niečo, čo si pamätám z detstva na Donovaloch, kde sa čakalo v strapci a nikto sa príliš nezaoberal tým, že niekomu stojí na lyžiach.

Celkom vtipné bolo sledovať peších návštevníkov, ktorí možno prvýkrát videli sneh, nieto ešte lanovku. Keď sa na ňu mali posadiť, boli vydesení, akoby si sadali na najväčšiu húsenkovú dráhu na svete. Zábavné tiež bolo, že veľa z nich malo obuté lyžiarky, lebo však to je obuv do snehu.

Okrem lanovky bolo v stredisku ešte zopár vlekov, ale tie sme veľmi nevyužívali. Celé stredisko je ináč položené pomerne vysoko a lanovka vás vytiahne na vrchol, ktorý je približne vo výške 3200 m. V stredisku nie je žiadne umelé zasnežovanie a hovoriť o zjazdovkách by bolo trošku prehnané, keďže sa žiadne neupravujú. Takže vlastne samý freeride! Sú ale predsa len obvyklé trasy na zjazd a také, ktorými sa bežne nejazdí a presne na tie nás zobral náš Mohammed guide. Kvalita snehu bola prekvapivo dobrá, takže aj napriek tomu, že vzhľadom na dlhé čakanie na lanovku sme nespravili mnoho jázd, tak sme si to celkom užili. Nakoniec Mohammed zavelil, že musíme ísť, lebo nás čakalo jedlo a hlavne sme sa museli otočiť na letisko do Marrákešu, kam medzičasom dorazili Jakubove zmeškané veci. Takže nás namiesto dvojhodinovej cesty z Oukaimedenu cez Imlil do Aroumdu, čakala 3,5-hodinová so zachádzkou na letisko do Marrákešu.

Aroumd s Hamidom

Do Aroumdu sme prišli až potme a prvýkrát sme sa konečne stretli so spomínaným Hamidom, s ktorým dovtedy Milan len e-mailoval a telefonoval. Dostali sme samozrejme obligátny čaj a vynikajúcu večeru, ktorej bolo toľko, že bola prakticky nezjediteľná. Po večeri sme ešte trošku posedeli vonku, ale keďže sme boli v približne 2000-metrovej výške, večer nebol zrovna teplý a marocký. Ráno sme aj tak museli skoro vstávať, pobrali sme sa pomaly spať. Až ráno za svetla sme uvideli, kde sa to vlastne nachádzame.

Aroumd je posledná autom prístupná dedinka na ceste na Jebel Toubkal (Džabal Tubkál), kam sme mali namierené a rozprestiera sa na úpätí údolia, ktoré neskôr k Toubkalu smeruje. Ráno sme teda lyže, lyžiarky a ostatné ťažké veci naložili na mulice, ktoré sa pomaly vybrali hore údolím a my sme sa o chvíľu vybrali za nimi. Ako sme stúpali, prechádzali sme postupne okolo rôznych obchodíkov, kde sa dala kúpiť voda, cola, čerstvý pomarančový džús, čiapky, alebo iné suveníry. Prešli sme cez osadu, kde sme si dali čaj, až sme prišli k poslednej stanici pred súvislou vrstvou snehu, kde nám mulice zložili naše veci, lebo ďalej ísť nevedeli. Tam sme si obuli lyže na nohy a došliapali až na chatu, kde sme najbližšie dve noci mali spať. Ony sú tam vlastne chaty dve a nachádzajú sa vo výške približne 3200 m. My sme spali vo "vyššej", ktorá pôvodne patrila Francúzskemu alpskému klubu a Hamid tam mal očividne lepšie vzťahy.

Hore s nami išiel samozrejme aj Mohammed guide a ako sme sa neskôr dozvedeli, tak aj náš vlastný kuchár. Doteraz celkom neviem, ako to v chate so stravou funguje štandardne, ale my sme fakt mali kuchára!

Strava

Spravím krátku odbočku na tému marocké jedlo. Myslím, že by sa so mnou chalani zhodli, že sme za celý čas v Maroku nejedli nič, čo by nebolo vynikajúce. Pritom to neboli žiadne zložité jedlá - cestoviny, kuskus, kopa zeleniny, nie príliš veľa mäsa - ale všetko bolo zaujímavo dochutené. Jedlo ako highlight som si vlastne pamätal aj z mojej predchádzajúcej návštevy Maroka. Marockou špecialitou sú tažíny (tajine), čo sú špeciálne hlinené hrnce s vysokou, pyramídovou pokrievkou, v ktorých sa väčšinou robí nejaké mäso so zeleninou, zemiakmi a podobne. V podstate sa to v tažíne udusí. Veľmi nám ešte chutila shakshuka, čo sú pošírované vajíčka v paradajkovej omáčke s harissa pastou a aj keď to tak možno neznie, sú to najlepšie raňajky pred celodenným šliapaním.

Timesguida Ouanoukrim (4089 m)

Keďže sme na chate plánovali byť dva dni, tak vzhľadom na program iných skupín, usúdil Mohammed guide, že prvý deň bude lepšie si dať inú túru a na Jebel Toubkal ísť až na druhý deň. Prvý deň nás zobral na Ras Ouanoukrim s výškou 4089 m. Pri písaní článku zisťujem, že sme boli vlastne na vedľajšom vrchole - Timesguida Ouanoukrim, ktorý bol podľa mňa ešte o kúsok vyšší. Najprv sme pomerne pohodlne stúpali hore údolím, až sme sa dostali do sedla, odkiaľ sme museli vyliezť kúsok po skalách s lyžami na chrbte a ďalej sme zľahka stúpali až do širokého sedla práve medzi Rasom a Timesguidou. Odtiaľ sa na vrchol kvôli nedostatku snehu dalo pokračovať len v lyžiarkach.

Cestou naspäť sme najprv pretrpeli vrchnú vyfúkanú časť a keď sme sa dostali k časti, ktorú sme cestou hore liezli s lyžami na chrbte, tak cestou dole sme ju obišli úzkym žľabom, ktorý nás vypľul až do širokého údolia klesajúceho smerom na sever, kde to už bola lyžiarska rozprávka o neprejazdenom snehu. Takto sme sa v eufórii, filmujúc sa navzájom, zviezli prakticky až ku chate.

Jebel Toubkal (4167 m)

Na druhý deň nás čakal hlavný klinec programu a hlavný dôvod, prečo sme do Maroka išli, a to výstup na Jebel Toubkal. Toubkal je so svojimi 4167 metrami najvyšším vrcholom Vysokého Atlasu a celej severnej Afriky a od chaty sa nachádza vlastne len kúsok na východ, nejakých 1000 metrov do kopca.

Výstup nebol nejako extra zaujímavý, od chaty sa šliapalo kúsok strmšie, potom sa údolie trošku položilo, až sme prišli do kotla pod Toubkalom, kde hlavná trasa a vlastne všetci okrem nás išli na vrchol ďalej sprava. Keďže sme mali Mohammeda guida, vybrali sme sa alternatívnou cestou doľava. Chvíľu sa ešte dalo ísť na lyžiach, potom sme lyže nechali zapichnuté v snehu a na vrchol sa vybrali obliezajúc zopár skaliek, v mačkách. Výstup na vrchol nie je nejako technicky náročný, takže sme tam po chvíli docupitali a strávili na ňom hodnú chvíľu fotením a užívaním si výhľadov zo strechy severnej Afriky.

Z vrcholu je smerom na juhovýchod a juh vidieť začiatky Sahary a na sever zase rozsiahlu rovinu okolo Marrákešu.

Pri zostupe a návrate k lyžiam sme si ich nakoniec vyniesli ešte o kúsok vyššie, aby sme si mohli zlyžovať pekne vyzerajúci žliabok. Keďže sa ale kvôli expozícii na povrchu vytvorila nepríjemná krusta, tak sme si nakoniec v žliabku odpadali svoje.

Strata

Našťastie ale nešlo o nebezpečný terén, takže sa nebolo čoho báť. Cestou dolu sa mi v ťažkom snehu podarilo ešte párkrát padnúť a keď sme prišli na chatu s tým, že sa ideme rýchlo pobaliť, aby sme stihli zbehnúť dole z hôr a do večera sa dostať späť do Marrákešu, zistil som, že nemám mobil. Už som bol rozlúčený s telefónom, všetkými dátami a hlavne fotkami, keď som si zrazu uvedomil, že asi viem, kedy mi vypadol. Keďže som ho mal cez bluetooth spárovaný s hodinkami, tak mi stačilo sa k nemu priblížiť na asi 10 metrov a hodinky mi o tom dajú vedieť. Svitla mi teda nádej, a kým si chalani sadali k obedu, ja som sa naľahko vydal hore kopcom hľadať mobil. Vyšliapal som si v závodnom tempe asi 300 výškových, našiel miesto, kde som padol, hodinky zavibrovali. Trikrát som zahrabol rukou do snehu a mobil som našiel.

Zostup z hôr

Celý šťastný som zlyžoval na chatu, hodil do seba pár lyžíc z obeda a dali sme sa na cestu dole. Zlyžovali sme, pokiaľ bol sneh, kúsok došliapali na miesto, kde nás opäť čakali mulice, naložili na ne ťažkú batožinu a pokračovali sme ďalej do Aroumdu. Tam nás čakal Hamid aj s Mohammedom driverom, ktorý nás zobral späť do Marrákešu, kde sme mali opäť rezervovaný riad.

Na koberce

Keďže sa Milan v tom čase chystal zariaďovať nový byt, povedal si, že by sa mu do neho hodil originálny marocký koberec. Na Hamidove odporúčanie cestou do Marrákešu sme zastavili v super lokálnom obchode s kobercami a so všetkými možnými šperkami a umeleckými predmetmi, ktoré si len viete predstaviť. Niektorí z nás si tam poriadne precvičili svoje vyjednávacie zručnosti. Nakoniec sme odišli s tromi kobercami.

Záver pobytu

Nakoľko Jakub s Peťom mali spiatočné letenky kúpené až o dva dni neskôr ako my s Milanom a Mišom, dohodli si ešte s Hamidom surfový výlet k oceánu do Essaouiry. Posledný spoločný večer v Marrákeši sme sa vybrali na večeru do reštaurácie, na ktorú sme našli tip na Foursquare a opäť nesklamala. Krásne moderné prostredie, príjemná obsluha, perfektné jedlo a čo by ste v moslimskej krajine možno nečakali, aj veľmi slušné víno.

Celkovo hodnotím náš výlet za snehom do Maroka ako veľmi podarenú akciu, kde sme zažili trošku exotického dobrodružstva len kúsok za hranicami Európy, spoznali sme trošku inú kultúru, ktorá ale od našej rozhodne nemá tak ďaleko, ako si mnohí myslia a to všetko za menej peňazí, ako stojí lyžovačka v Alpách. Treba si možno chvíľu zvykať na to, že sa z vás ako z turistu všade snažia vytiahnuť peniaze, ale keď sa na to povznesiete a zoberiete to ako hru, tak sa pri tom aj zabavíte. A v neposlednom rade, koľko ľudí chodí od nás lyžovať do Afriky?

Nakoniec pridávam kontakt na Hamida, určite sa poteší, keď sa mu ozvete a bude vám môcť zabezpečiť program a tiež pridávam odkaz na video, ktoré Jakub z nášho výletu zostrihal, naozaj stojí za pozretie!

Video

Hamid Id Belaid:
00212 610 644 875,
00212 668 853 440,
www.trek-au-maroc.01.ma,
trekkingmoroccoa(at)gmail.com

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek