Najprv trochu geografie – Wildfeld je 2043 metrov vysoký kopec v Železorudných Alpách (Eisenerzer Alpen) neďaleko mestečka Trofaiach, v spolkovej krajine Štajersko. Vzdialenosť od Bratislavy je približne 250 kilometrov, čiže trochu na hrane pre jednodňovú záležitosť, ale dá sa. Kamarát ho vytipoval ako kopec vhodný aj pre skitouringových začiatočníkov, čo sme.

Týždeň pred výletom si dávame turisticky na snežniciach vedľajší Goßeck (2214 m). Na Slovensku to bolo so snehom začiatkom roka 2014 biedne. V Rakúsku ho nasypalo dosť. Keďže trochu poznáme podmienky, ktoré sa za týždeň nezmenili k horšiemu, vyrážame tentoraz na lyže, v rovnakej kamarátskej zostave. Pre mňa je pozitívne, že nemusím šoférovať. Po približne 2,5 hodinách jazdy prichádzame do Trofaiachu, kde odbáčame do údolia pod Goßeckom zvaného Gossgraben. Dole v meste sneh nie je, v údolí sa samozrejme drží o niečo dlhšie. Autom ideme až na úplný koniec asi 8 kilometrov dlhého údolia, cesta je odhrnutá, upravená, podmienky sú skôr jarné.

Auto nechávame na vyznačenom a odhrnutom parkovisku pre Moosalm. Nie sme tu sami, aj posádky iných áut lepia pásy alebo sa chystajú na bežky, terény v okolí sú obľúbeným cieľom na lyžiarsku turistiku aj pre domácich. S niektorými prehodíme zopár konverzačných fráz. Sú prekvapení, že sme sem merali cestu na otočku z Bratislavy a nechcú nám to veriť. Nahadzujeme pásy aj my a môžeme vyraziť. Čaká nás okolo 1000-metrové prevýšenie, pekne až na vrchol Wildfeldu, počasie nám praje, zatiaľ je slnečno.

Trasa

Parkovisko na konci údolia v Gossgraben – údolím potoka Höllbach – Höllgraben – Kreuzen – Wildfeld

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

odkaz na trasu (veľmi podobne sme šliapali hore aj my)

Od parkoviska (asi 1000 m n. m.) je miestne značenie na Wildfeld, najprv pár desiatok metrov údolím po chatu a od nej rovno hore po potoku Höllbach. Nachádzame vyšliapanú stopu, a tak ideme po nej. Tu dole je ťažký vytopený sneh, stopa kľučkuje pomedzi stromy a stromčeky. V približne 1250 metroch vychádzame na zvážnicu a rozhodujeme sa pokračovať pohodlnejšie po nej, smerom doprava. Dalo by sa aj rovno hore (ako je na odkaze z bergfex.at), ale takto to bude pohodlnejšie.

Výšľap

V nadmorskej výške 1400 metrov je osada Kreuzen, zopár chát na kope. Sneh je ešte aj tu mokrý, lyžovačka asi dobrá nebude. Dávame si krátke občerstvenie a šliapeme ďalej. Doteraz sme kopírovali aj letné značenie. To odbáča doľava k sedlu Abtreibsattel (1694 m n. m.). Pokračujeme rovno hore. Od chát je potrebné stúpať aj naďalej smerom na sever do sedielka pod Arnikariedel (1758 m n. m.) pravou stranou (v teréne je vidieť menšie koryto potoka), v tejto časti vychádzame z pásma lesa do otvoreného terénu. Oproti nám práve schádza miestny lyžiar, míňame sa v jednom úzkom mieste.

Pod Arnikariedelom sa stáčame kolmo na západ, stúpajúc širokou pláňou pod vrchol Wildfeldu (2043 m n. m.). Najprv je stopa v strmom svahu ľadová, potom sa sklon zmierňuje a aj stopa drží lepšie. Užívame si výhľady na Goßeck cez údolie a vari aj na Eisenerzer Reichenstein (2165 m n. m.) a vrcholky s hrebeňom okolo neho. Široká pláň pod vrcholom je celá „popísaná“ od iných lyžiarov. Pekne by sa dalo pospúšťať pod vrcholom Speikkogelu po našej pravej ruke.

Po troch hodinkách pohodového šliapania stojíme na vrchole pri malom kríži. Pekné to bolo, spokojní sme, takýto pohyb na lyžiach nás asi bude baviť. Škoda, že ako naschvál sadá hmla a nevidíme nič. Dávame si obed, čaj. Potom sa hmla na chvíľu zodvihne a trochu sa poobzeráme okolo seba. Nemáme však veľa času, dni sú stále krátke, pomaly sa musíme vrátiť. Pásy dole, lyžiarky prepnúť na zjazd a ide sa.

Zjazd

Prvé metre sú kostrbaté, lyže sa zabárajú do „kôrky“, pár centrimetrov tvrdej vrstvy a pod tým zo 10 až 20 centimetrov snehu, ani točiť sa mi nedá. Sem-tam skončím na zadku. K tomu sadá taká hmla, že nevidíme ani na krok. No, toto si mám užívať? Veď to je čistý boj! Zisťujem, že ma viac bavilo šliapať hore, ako lyžovať v kôre a hmle.

So šťastím zlyžujeme postupne všetci bez zranení až na Kreuzen, kde už je snehová kaša. Odtiaľ to už je pohodička po zvážnici. Nie je potrebné ani schádzať zo zvážnice na výstupovú trasu, dá sa pokračovať po nej, pričom končí až dole v údolí pri chate neďaleko parkoviska. Zjazd nám trval aj s pauzami asi hodinu a pol. A už len sadnúť do auta, odviezť sa domov a pekný deň v prírode je za nami.

Autori fotografií: Andrea Morongová a Matúš Morong

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek