Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Prašivá a Kozí chrbát od Kečky
Prašivá a Kozí chrbát od Kečky Zatvoriť

Bežky Korytnica – Kečka – Donovaly na BC bežkách

Keď som chcel vrátiť do skladu požičanú bežkársku výstroj, prešlo mi hlavou, že až na dve výnimky, som počas celej zimy zažíval surové počasie, kalamity, víchrice a boj so živlami. Keď potom hlásili krásne počasie na prvú jarnú sobotu, spojil som príjemné s užitočným a vyrazil som po pracovnom stretnutí na Donovaly, kam som chcel prejsť z Korytnice cez Kečku.

Vzdialenosť
16 km
Prevýšenie
+913 m stúpanie, -671 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 23.03.2019
Pohoria
Nízke Tatry a Starohorské vrchy (Národný park Nízke Tatry)
Trasa
Voda
Prameň pod Hiadeľským sedlom
Doprava
Korytnica-rázcestie (bus, malá odstavná plocha, prípadne platené parkovisko v kúpeľoch Korytnica)
SHOCart mapy
» mapa momentálne nie je v ponuke

Trasa

Predkorytnica – Korytnica, kúpele – sedlo pod Babou – Hiadeľské sedlo – sedlo Hadľanka – Kečka – Polianka – Donovaly

Keď prichádzam na Donovaly, vyhliadnutý autobus do Korytnice nestíham, mravenisko a preplnené parkoviská ma odrádzajú a tak len pridám plyn a parkujem až dolu pri odbočke na Korytnicu.

Bez dlhých rečí si pripínam lyže na batôžtek a vyrážam asfaltkou do kopca. Minule som v jednom článku použil výraz, že “dávam lyže do áčka na Kaipak” a niektorí ľudia z toho boli zmätení. Tak aby bolo jasno – Kaipak je názov ruksaku a dať “lyže do áčka” znamená, že stiahnete páskou špičky lyží a pripnete ich na batoh, čiže pripomínajú tvar písmena A, viď foto v galérii článku.

Je teplo, 9 °C, mám na sebe len zo dve vrstvy a aj tak sa potím, prechádzam okolo plničky známej minerálnej vody, ale vstup do samotného areálu pripomína mesto duchov. Budovy sú zdevastované a je to veľmi smutný pohľad (ako keby všetko, čoho sa dotkli ruky pána Mariána K., sa zmenilo len na podvod, smrť a zmar). Rýchlo však opúšťam areál a stúpam cestou, na ktorej sa objavuje ľadová vrstva posypaná drobným štrkom. Po oslepujúcom úseku, kde mi slnko bije do očí, odbočuje cesta doľava do lesa, potom sa dvomi serpentínami dostáva do protiľahlého úbočia potoka Medokýš. Miestami sneh úplne chýba, inde je z neho tenká ľadová krusta.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po chvíli sa dostávam do sedla pod Babou, kde odhaľujem tajomstvo odhrnutej a posypanej cesty – je tu niekoľko pekných chát, ktoré sa zreteľne využívajú a do severného svahu kopca Baba vedie malý vlek, len netuším, či ešte býva v prevádzke. Sedlo je prvý výhľadový bod, na východe sa vypínajú impozantné úbočia Prašivej a Chochule, na západe zas pritiahne zrak Nová hoľa a masív Zvolena.

Pod Hiadeľské sedlo

Trasa odbočuje ostro doľava do lesa úbočím Baby, po pár krokoch sa prepadávam do snehu, je čas obuť lyže. Šupiny našťastie zvládajú sklon aj bez pásov, po 500 metroch sa dostávam na lúky Baby, kde ma opäť oslepuje slnko, ale pri toľkom potení sa nemám chuť nasadiť okuliare a rozhodujem sa, že ich vytiahnem až za severným traverzom Kozieho chrbta.

Lúky sú nádherné, na niektorých miestach sú poriadne záveje, inde zas vylieza tráva. Veľmi mi to pripomína zážitky z detstva, kedy sme chodili na jarné lyžovačky na Donovaly. V tom čase tam bol iba starý Športhotel a celé to bolo také zaspaté, provinčné stredisko. Otec býval ako gymnazista až do roku 1947 v Banskej Bystrici a spomínal si, že cesta končila na Donovaloch, na Liptov sa chodievalo šotolinovou cestou cez Veľký Šturec a tu bola konečná. Lyžovačky sa mi spájali s jarným slnkom, tmavými fľakmi v roztápajúcom sa snehu, ktorý sa menil na čvachtavý firn. Prechádzky uprostred prvých jarných kvetov, vône hotelovej jedálne, bezstarostnosť detských liet, posledná lyžovačka zimy, po ktorej nasledoval odchod domov a začiatok sezóny guličiek, o ktoré sme úporne bojovali pri jamkách vyhĺbených opätkami topánok v jarnej hline na sídliskách. Pamätáte?

Obdivujem tichú samotu lesnej chatky a stúpam ďalej. V lese to veľmi nešmýka, sneh je zapadaný ihličím a šiškami, sú úseky, kde sneh zmizol úplne a lyže nesiem v rukách. Na jednom mieste križuje cestu výdatný potok, obzerám sa, lebo tu niekde by mal vo svahu pokračovať Špaňodolinský vodovod. Počiatky fascinujúcej banskej stavby siahajú až do stredoveku, vodovod zbieral vody až z Prašivej a Chochule a s miernym klesaním ju viedol desiatky kilometrov ďaleko. Prečo ma to tak zaujíma? Lebo vďaka sklonu sa dá hovoriť o ideálnej cyklotrase, ktorá by mohla viesť od Španej Doliny až po Lúžňanské (Patočinské) sedlo pod Fedorkou a cez Patočiny sa napojiť na cyklotrasu Biely Potok – Korytnica.

Cesta sa kľukatí úbočím Prašivej, križujem niekoľko potokov, najmenej štyrikrát nesiem lyže v ruke. Obdivujem pomník parašutistom, ktorí tu v júni 1944 zoskočili, aby pripravovali SNP a kúsok ďalej si fotím prameň, ktorý je dôležitou zálohou, keď v Hiadeľskom sedle vyschne voda. Po pár minútach nachádzam uzamknutú romantickú chatu, úplne hore do Hiadeľského sedla nejdem, miesto drasticky hyzdia dve línie stožiarov 400 kV. Kladiem si otázku – ako veľmi by sme museli byť blahobytnou spoločnosťou, aby niekto rozhodol, že v národnom parku si nebudeme ceniť len prírodu, ale ochránime aj krajinu, aby nesmierne odpudivá líniová stavba skončila zakopaná ako kábel v zemi. (Nie nemusíte mi objasňovať, aký drahý by bol kábel…)

Na Kečku

Odtiaľto idem známou trasou, naposledy som tadiaľto kráčal začiatkom jesene pri prechode hrebeňovky Nízkych Tatier. Zmiešaný javorový les v severnom svahu Kozieho chrbta má svoje čaro, úšust nado mnou je parádne strmý, ale chodníček s viditeľnou lyžiarskou stopou má väčšinou veľmi prijateľný sklon. Na jednom mieste vidím pomerne čerstvé medvedie stopy, medvede obľubujú ľudské lesné cesty, lebo im umožňujú šetriť energiu, dávajú však skôr prednosť menej frekventovaným poľovníckym chodníkom. Od kúpeľov som nestretol živú dušu a to mi vyhovuje. Sklon sa zvyšuje až tesne pred tým, ako sa skončí les, fučím a uvedomujem si, že aj muži dokážu prejavovať city – cítim hlad. Rozhodnem sa, že ešte chvíľu vydržím, po chvíli som odmenený oslepujúcou krásou lúky, ktorá začína na západnom konci Kozieho chrbta, solitérne stromy, tyčové značenie a stopy. Slnko bodá bolestivo v očiach, tak treba nasadiť nočnú optiku.

Pohľad ktorýmkoľvek smerom je oslava krásy krajiny, Prašivá sa týči za chrbtom, na severe zaberá Veľká Fatra väčšinu obzoru. Usilovne postupujem až do sedla Hadľanka, kde si doprajem skromný obed, využívam prírodný kopček (že by staré mravenisko?) ako lavičku a spokojne oddychujem. Od Moštenice sa náhle objaví trojica s psíkom, pobudnú pár minút a miznú späť v strmine lesa. Vystrkujem hlavu ako korytnačka, aby som sa pozrel do hĺbky pod sebou, počujem ich hlasy, praskanie haluzí, ale nevidím ich. Vtedy sa od Kečky objavuje dvojica výletníkov z Donovalov. Slečna naobliekaná, mládenec len v tričku. Namáhavo postupujú, toto je pre chodca asi najnepríjemnejšia konzistencia snehu, tri kroky sa držia na povrchu a potom sa zrazu preboria do pol lýtok, ale návleky nemajú, tak ich vidím vytriasať z topánok sneh.

Dvíham sa, pokračujem v utešenom počasí na Handliarku, v úbočí ma zastavuje veľký trávnatý fľak, lyže len tak vláčim v rukách, po snehu sa ide pešo naozaj zle. Mraky začínajú kresliť tiene na snehové pláne, šupiny mierne preklzujú, ale keď trochu dôslednejšie prešliapnem lyžu, tak to drží. Kúsok musím prešuchtať cez trávu a pomáham si uzučkým pásom snehu, ktorý zostal v mori trávy. Hurá, som na vrchole Kečky. Nie je to nijaký výrazný kopec, ale patrí podľa mňa k najlepším výhľadovým bodom na Slovensku. Rozhliadam sa na všetky strany a všade sa na mňa valia spomienky. Ak chodíte veľa po horách, potom to asi poznáte – pocit sa podobá stavu, kedy z bodu výhľadu dokážete natiahnuť pomyselné pavučinky na všetky miesta, kde ste niekedy boli a v jedinej sekunde prežívate všetky dni i okamihy, ktoré sa odohrali na konci vlákien. Ak toto nie je najväčšie bohatstvo, potom neviem čo.

Pri pohľade na Krížnu ma v diaľke zaujme, že lavínových odtrhov tam nejako pribudlo. Pred dvomi týždňami som tam s kamarátom kráčal po lavínisku v závere Suchej doliny počas výstupu na Krížnu a v odmäku som plný obáv hľadel na vysoké snežné svahy nad nami. Teraz mám pred sebou dôkaz, že obavy boli na mieste, nad starým odtrhom, ktorý tam bol, pribudol medzičasom jeden omnoho masívnejší a určite by nebol zdravé motať sa v doline, keď to padalo.

Niekde v diaľke počujem hučať vrtuľník, až doma sa dozviem, že niekedy v sobotu sa z Borišova zrútil turista, ktorému bohužiaľ nebolo pomoci.

Záver na Donovaly

Z vrcholu sa spúšťam po stopách lyžiarov rovno na západ, až sa dostávam na okraj strmého svahu. Dolu je roklina medzi Kečkou a Baraňou hlavou a skrýva sa v nej utešená útulňa. Dnes je však opustená, z komína sa nedymí. Skialpinisti išli rovno dolu, ale na bežkách to neprichádza do úvahy, odbočujem doľava, až na začiatok strmého šikmého zostupu, kde radšej lyže vyzúvam a schádzam pešo. Dolu stretávam väčšiu skupinu výletníkov, pýtajú sa, či sa dá zísť do doliny na sever. Pokiaľ viem, mala by tadiaľ ísť zvážnica, ale osobne som to nešiel a odporúčam im vrátiť sa tadiaľ, kadiaľ prišli. Idú ešte na Kečku a lúčime sa.

Výstup úbočím Baranej hlavy je pomerne strmý, je to jediné miesto, kde som chvíľu uvažoval, či nenalepím pásy, ale potom trochu zaberám a aj táto prekážka je rýchlo za mnou. Značka vedie rozrýpanou lesnou cestou, miestami to tu vôbec nešmýka, lebo sneh je ušpinený od ihličia a hliny. Opúšťam cestu a užívam si zjazd širokými serpentínami v lese. Ešte pár stúpaní a klesaní a prichádzam na strojovú stopu. Po nej zľahka dorazím do Polianky. Opäť pár metrov peši po asfaltke a potom posledný úsek stopou, telemarkujem zjazdovkou a vidím mostík ponad hlavnú cestu.

Ešte raz sa obzerám smerom na Prašivú, aj na diaľku vidím miesta, ktorými som dnes išiel, je to skvelý pocit. Na korálky zážitkov som navliekol ďalšiu perlu. V slnečnom dni som si konečne mohol vychutnať bežkársku túru bez vyčíňania živlov, vo fantastickom svetle a v ešte krajšej krajine. Hoci som prekonal takmer tisíc výškových metrov, bola to veľmi príjemná túra, aj napriek nekonečnému vyzúvaniu a obúvaniu lyží, to už k jarnej lyžovačke patrí. Až po dnešku asi môžem vyhlásiť, že pre mňa lyžiarska sezóna končí.

Malá čerešnička na záver. Keď prichádzam na zastávku a študujem spoje, zisťujem, že autobus má prísť o sedem minút. Chytro si prehadzujem suché šatstvo a ešte v predstihu prichádza. Kupujem si lístok a o pár minút vystupujem na rázcestí na Korytnicu, všetko do seba dokonale zapadlo.

Je čas oprášiť letnú výbavu, ak nepríde veľké ochladenie, zima skončila.

Väčšia galéria fotiek tu.

Fotogaléria k článku

Najnovšie