V hlbokej tme vyrážame s Peťom od Chaty pri Popradskom plese. Sneh je akurát, počasie by malo byť pekné. Ešte cestou v aute sme sa rozhodovali, či ideme liezť, alebo ideme na pásy. Veľmi váhame, ale napokon lezecký vercajch vyhadzujeme z batohov. Má vraj byť príliš teplo a lezenie ľadov by nemuselo byť úplne príjemným zážitkom.

Trasa

Popradské pleso - Zlomisková dolina - sedlo Železná brána - Gerlachovské spády - Zelené Kačacie pleso - Hviezdoslavov vodopád - Poľana pod Vysokou (táborisko) - Ťažký vodopád - Ťažké pleso - Zmrzlé pleso - sedlo Váha - Rysy - Chata pod Rysmi - Veľké Žabie pleso - rázc. nad Žabím potokom - Popradské pleso

A tak sa mlčky posúvame na lyžiach Zlomiskovou dolinou. Každý so svojím kužeľom svetla z čelovky a vlastným kúdolom do mrazivého vzduchu vydychovanej pary. Stopa je hladko vyšliapaná, lyža strieda lyžu, pásy hore kĺžu a dole držia. A deň víťazí nad nocou, čierna obloha plná hviezd sa mení na tmavomodrú a napokon na belasú. Míňame Zlomiskovú vežu, obzeráme si piliere a žľaby v Tupej, obľúbené platne v Ošarpancoch, Dračí hrebeň. Kade sme to minule liezli? A čo sme to lyžovali? A tamto sme ešte neboli?

Ranné osvetlenie nám zlepšuje náladu. V príjemnom tempe prichádzame k ľadovému Ľadovému plesu. Nad sebou máme dnes prvý strmší úsek - do sedla Železná brána. Darí sa nám cikcakovať na pásoch takmer do polovice žľabu v Železnej kotline, ale sneh je tvrdý, a tak vo vrchných partiách musia ísť lyže z nôh dolu. Stopy sú ako schody a po pár chvíľach fučania stojíme v sedle. Kvalitne a mrazivo tam prefukuje, veľmi sa nezdržiavame. Na sever do Gerlachovských spádov sme ešte nelyžovali, liezli sme len opačným smerom, keď sme prechádzali tatranskú „Haute route“. Už vtedy v nás vyvolával úzky a strmý žľab rešpekt. A k tomu ľadový hang v jeho spodnej časti. No sneh dnes vyzerá byť perfektný, takže by to mohlo byť v pohode.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Trošku sa trápime s kolmým vrcholovým prevejom a po chvíľkach akrobatického balansovania opatrne lyžujeme do žľabu. Napokon je to krásna lyžovačka, šírka žľabu umožňuje celkom kontrolovateľné oblúčiky, vrchná vrstva snehu je primerane poddajná, sklon zlučiteľný so životom. Lyžujeme až nad hang Gerlachovských spádov. Keď sme svojho času išli opačným smerom, liezli sme v mačkách a so zbraňami v rukách. Aj dnes je hang pretečený modrým vodným ľadom. Na lyže to veľmi nie je. Traverzujeme doprava a nachádzame úzke snehové vhĺbenie medzi dvomi ľadopádmi. Pár krátkych oblúčikov a sme v širokom a dlhom svahu nad Zeleným Kačacím plesom. Ležérnou jazdou pristávame až na jeho zamrznutej a zasneženej hladine.

Prechádzame pleso a cez hranu jazernej morény lyžujeme v ústrety suchárom v Bielovodskej doline. Úzkym chodníkom slalomujeme až k horolezeckému táborisku na poľane pod Vysokou. Dopĺňame cukry, tuky, bielkoviny, minerály a tekutiny. A potom brodíme potok a stúpame do Ťažkej doliny. Pod Ťažkým vodopádom sa už slnko poriadne opiera do svahu a aj do našich hláv. Sneh je mokrý a brečkovitý. Popri ľadopáde sa slušne trápime a potíme. Nohy sa nám prebárajú pomedzi balvany a kosodrevinu. Ku výtoku Ťažkého plesa doliezam slušne vyšťavený a prekúrený od páliaceho slnka. Aj ionťák mi už dochádza. Peťo ma na nejaký čas zachraňuje polotekutým energetickým maglajzom.

Po chvíli oddychu sa posúvame po hladine plesa hlbšie do Ťažkej doliny. Stúpame strmým hangom ku Zmrzlému plesu. Traverzujeme jeho breh až pod strmé svahy padajúce zo sedla Váhy. Sme uveličení mohutnosťou steny Galérie Ganku a mudrujeme, čo všetko tam musíme ešte vyliezť. Obzeráme Stanislawského komín v severnej stene Vysokej a Peťo nadšene opisuje, v akých skvelých podmienkach ho absolvoval. Vidíme aj komín na Rysy, ktorý sme mali v úmysle liezť dnes. Je v tieni a perfektne vymrznutý. Problémy s topiacim sa ľadom tam určite nehrozia. Neprekáža, bude tam aj na budúce.

Šliapeme na pásoch smerom do sedla Váhy tak vysoko, ako sa dá. Potom idú lyže na batohy a krok za krokom stúpame v mrazivom tieni za slnečnými lúčmi a modrou oblohou. Peťo ide ako raketa, ja si to už trocha vyžieram, trápi ma celkom slušný hlaďák. Napokon sme obaja v sedle a Peťo ma opäť oživuje nejakým tajomným gélom. Zaberá mi parádne a po krátkom a intenzívnom mikrospánku vo fetálnej polohe sa vraciam medzi netrasúcich sa. Hrebeň na Rysy je vyfúkaný a ľadový, a tak vychádzame na vrchol bez lyží. Vrcholová kochačka.

Zo sedla Váhy potom lyžujeme v parádnom firne, míňame zazimovanú Chatu pod Rysmi. Nejde nám žiadny bus a lyžujeme ďalej a ďalej. Plechové schodíky a reťaze v hangu sú ukryté pod snehom, len kde tu trčí kúsok fixného lana. Na krátkom úseku schádzame po skalách bez lyží a potom znovu lahodnými a ladnými oblúčikmi fičíme k Žabím plesám a Mengusovskou dolinou až na hranicu lesa. A už len slalom po tobogánoidnom chodníku v lese a napokon pristávame rovno pred vchodom do Chaty pri Popradskom plese. Tam, kde sme ráno vyštartovali.

Zem musí byť guľatá.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek